Búchanie kladív sa znásobovalo ozvenou od strmých svahov Harmaneckej doliny. Pre kapitána Bedřicha Zoula to bol v tieto dni rytmus jeho života.
Písal sa rok 1948 a ako skúsený vojak si veľmi dobre uvedomoval rozdiel oproti nedávnej minulosti, keď sa od tých istých lesných kopcov odrážal mrazivý praskot samopalov a pištolí.
Bol to síce šikovný a iniciatívny dôstojník armády, ale dával prednosť kladivám pred zbraňami, budovaniu pred ničením. A tu, v Harmanci, s jemu povestným zápalom pre vec práve budoval nový domov pre reprodukčné, tlačiarske a skladové prevádzky československého Vojenského zemepisného ústavu. Podľa jeho vtedajších pražských kolegov by to nikto iný v podmienkach povojnového stredného Slovenska nezvládol tak, ako on. Bolo treba obnoviť vojnou zničené budovy, priviezť a nainštalovať zariadenie, nájsť a zaškoliť ľudí. Práce sa naplno rozbehli v roku 1947 a v októbri nasledujúceho roka sa, predovšetkým vďaka kapitánovi Zoulovi, mohla spustiť výroba.

V tom čase už bolo rozhodnuté, že do nového pôsobiska neprídu len tlačiari a kresliči, ale aj topografi a kartografi. Išlo prevažne o slovenských príslušníkov ústavu, ktorí o presťahovanie na Slovensko sami požiadali a ministerstvo obrany to schválilo, pretože sa snažilo primerane rozložiť armádne kapacity do českej a slovenskej časti štátu. A tak bola v auguste 1948 oficiálne založená Odlúčená časť Vojenského zemepisného ústavu, ktorá sa potom premenovala na Vojenský kartografický ústav (VKÚ) Harmanec.

Značka sa zrodila, ale zaujímavé je, že na samom začiatku harmaneckej produkcie, ktorá sa stala takou legendárnou vďaka svojej kvalite, to práve s kvalitou vyzeralo všelijako. Väčšina tlačiarskeho vybavenia nezodpovedala požiadavkám ani úrovni tej doby a pracovníci nemali dosť znalostí o polygrafickej výrobe, takže pokusy o tlač máp boli na začiatku doslova odsúdené na neúspech. O nič lepšie na tom nebola kartografia. Jednou z prvých úloh, ktoré novozriadená časť ústavu dostala, bolo spracovanie máp Československa v mierke 1:50 000 pomocou nových leteckých fotografií. Pre povojnové roky bol typický nedostatok prakticky všetkého, od materiálov až po kvalifikovaných pracovníkov a v Harmanci sa pridelenej úlohy museli pustiť bez potrebnej prípravy, náročného riadenia či vyškolených kresličov. Vzhľadom na absolútne nevyhovujúcu kvalitu dosahovaných výsledkov museli práce po niekoľkých mesiacoch zastaviť.

Ale nenadarmo sa hovorí, že v ťažkých časoch sa rodí budúci úspech. Keď sa ľudia nevzdajú a hľadajú spôsob, ako ťažké úlohy splniť. Spomeňme opäť odhodlanie kapitána Zoula, ktorý neúnavne získaval stále ďalších a ďalších nových pracovníkov, ktorí boli takí potrební. Bol to práve on a jeho ľudia, kto zaúčal bývalých drevorubačov do grafického povolania. Kto v okolitých, ťažko prístupných horských dedinách, hľadal mladé kresličky pre kartoreprodukciu – a presviedčal ich mamičky, aby ich pustili medzi vojakov.

Od tých čias ubehlo dlhých sedem desaťročí. Áno, to je tá číslica, ktorá bude počas celého roka 2018 zdobiť logo VKÚ Harmanec. Vzdávame ňou česť ľuďom, akými bol kapitán Zoul a jeho nasledovníci, od veliteľov cez kartografov, kresličov, redaktorov až po mechanikov zložitých zariadení či šoférov. Pretože len vďaka všetkým týmto ľuďom, toľké roky naplno odovzdávajúcim svoju prácu a nevzdávajúcim sa, keď časy neboli priaznivé, sa mapy z Harmanca stali takými vyhľadávanými a oceňovanými. Legendárnymi.