Malebnú dedinku Štefanovú učupenú pod mohutným skalnatým Veľkým Rozsutcom určite mnohí z Vás poznajú. My sme si ju zvolili za východiskový bod pešej túry na malofatranskú Osnicu, ktorá, hoci stojí bokom hlavného malofatranského hrebeňa, ponúka krásne výhľady. Oplatilo sa čakať – novembrová sobota sľubuje krásne slnečné počasie.
Na parkovisko na začiatku dedinky prichádzame niečo pred trištvrte na osem, stojí tu iba pár áut. Nahadzujeme batohy na chrbty, berieme paličky do rúk a začíname rezkým krokom. Mrzne a celá dolina až po hrebeň je ponorená ešte do tieňa, treba sa nám zahriať. Po zelenej turistickej značke prechádzame okolo chaty pod Lampášom, je tu však kvôli korona kríze pusto, nikde nikoho, žiaden dym z komína sa netýči ku oblohe. Pred nami sa čnie Veľký Rozsutec, jeho strmé svahy začínajú zboku osvetľovať slnečné lúče.
My smerujeme do sedla Medziholie napravo pod ním. Na miestach, kde tráva na chodníku ustúpila, je primrznuté blatko. Stúpanie je strmé, a tak sa rýchlo zahrievame. V spätnom pohľade sa ukazuje sedlo Príslop medzi Sokolím a bočným hrebeňom Kraviarskeho. Sedlo je v tomto období osvietené slnkom iba skoro ráno, potom je tu už celý deň tieň. Strmé stúpanie nás asi po 50 minútach privedie na Šlahorku. Miesto bolo kedysi obkolesené lesom. Teraz je tu čiastočne výrubu, pomedzi redšie stromy presvecuje slnko. A tak sa nad Šlahorkou objavujú nečakané výhľady na Vrátnu dolinu a malofatranský hrebeň ako aj na najbližší rozložitý Stoh. Tu sú stromy postriebrené rannou námrazou, ktorá sa v tieni ešte neroztopila a doslova čaruje. Napokon nechávame výrub za nami a aspoň na kúsku si môžeme vychutnávať cestu do sedla už menej strmým chodníkom cez zmiešaný les tak, ako si ju pamätám z minulosti. Potom les ustupuje.
Ukazujú sa krásne slnkom osvietené svahy Rozsutca, sú zase o niečo bližšie. V čistom rannom vzduchu sa zdajú tak blízko. Stretávame skupinky ľudí, ktorí sa vracajú dolu zo skorého ranného fotenia. Prechádzame okolo prameňa a vychádzame konečne na slnko. Zakrátko je pred nami lúčne sedlo Medziholie s lavičkou a smerovníkom. Aj tu je zopár ľudí. Robíme si fotku a pokračujeme do neďalekého sedla pod Osnicou už po modrej značke. Samotnú Osnicu zatiaľ nevidíme, ale je nám jasné, že stúpanie bude lesíkom zo západnej strany opäť v tieni. Sú tu malé serpentíny a aj námraza, s paličkami sa nám ide dobre. Stúpanie je strmé iba na pomerne krátkom úseku, napokon vychádzame z lesa a nasleduje lúčny hrebienok, ktorým sa šinie biela zasnežená cestička. Všade naokolo ja krásna námraza, je tu ako v rozprávke. Krása pri nohách, ale aj všade navôkol, veď už máme celkom slušnú výšku.
Od Medziholia po vrchol Osnice je to 200 výškových metrov. Hrebienok je príjemný a hlavne nás tu začína zohrievať slnko. Kocháme sa výhľadmi, vpravo kraľuje Stoh a otvárajú sa pohľady smerom na Veľkú Fatru – na obzore vidíme Rakytov, Čierny Kameň, Ploskú, v popredí je Kopa, či Lysec a Tlstá nad Turcom. Vľavo trčí špička dominantného Veľkého Choča, za ním sú tiahle Nízke Tatry. Viac vľavo sa z ranného oparu ukazujú v diaľke zasnežené špicaté vrcholky Západných Tatier a vidieť aj svahy Kriváňa z Vysokých Tatier. Prichádzame ku vrcholovému smerovníku, prichádzajú sem turisti aj opačného smeru z Lučivnej, či Párnice. Sú tu strmé svahy, obzeráme si Ostré a z pohoria Oravskej Magury aj Kubínsku hoľu so zjazdovkou, pri nej je Minčol.
Obdivujeme aj malebný región Zázrivej a jej roztrúsené osady na lúkach pod hrebeňom Javorinky. Spoznávame aj zalesnený Paráč a na obzore nechýba ani oravská tiahla Babia hora, či Pilsko. Proste parádička. Takýto krásny pohľad vie ponúknuť iba chladnejší vzduch. Fotím ostošesť, čoskoro mám zmrznuté prsty, lebo rukavice som si dala dolu. Potom si dávame horúci čaj z termosky, trochu ovocia a hrozna. Ani nemáme chuť na jedlo, tak si vravíme, že sa najeme až v aute – teraz sme najedení z tej krásy. Hodnú chvíľu sa tu kocháme, a potom sa niečo po jedenástej dávame na spiatočnú cestu. Hoci je obed, slnko je nízko. Stretávame turistov, ktorí sa, podobne ako my, tešia na Osnicové výhľady. Strmé úseky prechádzame pomalšie – ani neviem, prečo sme si nevzali stúpacie železá, s nimi by sme išli rýchlejšie.
Na vrchole Rozsutca sa tiež zoskupilo viac ľudí. Ale najviac je ich asi v Medziholí, kam prichádza hrebeňová trasa od Stohu, ale aj cesta traverzujúca Rozsutec od sedla Medzirozsutce. Sedlom iba prefrčíme – verím, že sa sem čoskoro vrátime aj s deťmi. Vrchná časť zostupu nám ubieha pomerne rýchlo. V nižších častiach zisťujeme, že blatko sa vôbec neroztopilo a ľadík tu zostal. A tak ideme pomalšie. Aj sa zopár krát nechtiac pošmykneme, ale paličky to zachraňujú. Panuje krásne gýčové počasie a chalúpky v Štefanovej sú ako maľované. A biele steny Rozsutca tiež. Vôbec sa nám stadiaľto nechce. Pri aute sú aj teraz poobede ešte stále mínusové teploty.
Dúfam, že sa do úžasného okolia Štefanovej čoskoro vrátime.