Tento rok sme sa rozhodli rozlúčiť so starým rokom na Ľadonhore a Stenách, miestach, ktoré patria medzi najvyššie položené v Kysuckej vrchovine na dolných Kysuciach. Vyrážame pešo z horného Vadičova a končíme v Kysuckom Novom Meste. Najvyšším bodom na našej trase je 999 metrov vysoká Ľadonhora.
Ľadonhora je tajomný vrch už len svojím názvom. V zime bola čarovná, mali sme šťastie na veľmi dobré snehové podmienky s čerstvým snehom. Našimi pomocníkmi boli okrem našich nôh a akej takej kondície aj mačky a turistické paličky.. Do Horného Vadičova sa odvážame autobusom z Kysuckého Nového Mesta. Vystupujeme v časti Kubaščíkovci. Pri modrej kaplnke sa odpájame z cesty a cez lúky po zasnežených pláňach začíname stúpať ku svahom Ľadonhory, ktorá je na trase prvý cieľom. Vedie k nej modrá turistická značka, ktorá dokonale preveruje našu kondíciu, ideme hore prakticky bez serpentín. Najprv krátkym údolím, v krásnom bukovom zasneženom lese. Stromy majú na konároch riadnu námrazu. Pod jej ťarchou sa skláňajú nižšie ako inokedy.
Zakrátko nasúvame na vibramy aj stúpacie železá. Uľahčujú nám výstup, predsa len sa v nich dá lepšie zaprieť a noha nekĺže dozadu. Z údolia nasleduje krátky traverz až prichádzame na hranu, po ktorej vystupujeme priamo hore. Vrchol je ukrytý v hmle, a tak ho skôr tušíme ako vidíme. Až sa napokon ocitáme na vrcholovej rovinke, a to, že sme na vrchole, nám naznačuje aj zasnežený turistický smerovník. Tak super, najvyšší bod máme zvládnutý. Dôvod na oslavu, otvárame Brut šampanské a lúčime sa symbolicky so starým rokom. Ale nemôžeme tu stáť veľmi dlho, fúka, a tak by sme rýchlo vychladli. Pokračujeme v našom putovaní ďalej. Nasleduje zostup, strácame výškové metre. Zimná rozprávka na našu radosť pokračuje – aj na kmeňoch je hrubá námraza. Hmla nás striedavo odhaľuje a zahaľuje. Je oblačno, a tak sme v akomsi čierno-bielom nádhernom zimnom svete.
Čoskoro sme v sedle pod Ľadonhorou, kde sa objavujú aj ihličnaté stromy. Tu je možné z hrebeňa zísť po žltej značke, ktorá schádza dolu ku Vadičovu. My pokračujeme ďalej. V miernom stúpaní dosahujeme Holý vrch, ktorý je tiež vysoký nad 900 metrov. Zapisujeme sa aj do vrcholovej knihy, ktorú vyťahujeme z kovového obalu pripevneného na strome. Máme chvíľku na oddych, konečne si dávame aj horúci čaj z termosky, aj vianočné koláčiky tu uprostred prírody chutia. Za Holým vrchom nasleduje veľmi zaujímavý hrebeň Stien, ktorý celý tiež pokrývajú bukové stromy. Tie, ktoré padli na zem, zostávajú ležať na zemi. Je tu pravá divočina, máte pocit, že ste súčasťou prírody, sme v prírodnej rezervácii. Hrebeň nie je rovný – ideme chvíľu hore, potom zase dolu. Popri chodníku vytŕčajú zo snehu aj zaujímavé skalky a čoskoro míňame aj smerovník s názvom Steny. Sme už o niečo málo nižšie, vo výške 887 metrov.
Často fotím, a tak sme zakrátko poslední v našej turistickej skupine. Nie je sa kam ponáhľať, svetla je dosť, a tak si okolie pozorne obzeráme. Snažím sa to všetko uložiť si do pamäte a do fotiek, z ktorých budem čerpať energiu, keď zídeme dolu do mesta. Snehové podmienky sú naozaj dobré, snehu je tak akurát, keby ho bolo viac, tak by bola pešia chôdza namáhavejšia. Nerovnosti sú zakryté a aj popadané stromy sa prekračujú ľahko. Potom sa terén vyrovnáva. Znamenie, že vrchol Poľany nebude ďaleko. Tento vrchol ukončuje hrebeň Stien. Dostávame sa na malú vyhliadku, kde sa otvára pohľad smerom ku Kysuckému Novému Mestu a okolitým kopčekom. Viditeľnosť do diaľky je dnes ale mizerná. Pod vrcholom je miesto, kde sú nižšie mladšie stromy. Ale pomaly už začínajú dorastať. Nasleduje strmší zostup a sneh je tu mäkší. So snehom sa mieša zem a opadané listy bukových stromov, a sneh sa nám lepí na mačky. Keď je ho už veľká vrstva, musíme si ho paličkami oklepávať dolu. Nasleduje širšia, už menej strmá lesná cesta, a okolitý les sa čoskoro mení na ihličnatý. Smerujeme do sedla pod Poľanou, kde je okrem smerovníka aj oplotený kríž. Napája sa tu žltá značka, ktorá vedie popod Steny z ľavej strany do sedla Skríželné. Využíva sa na bežkovanie. Teraz ale ešte nie je dostatočne vysoký snehový základ, bežecká stopa zatiaľ chýba. Po širšej ceste prechádzame pomedzi ihličnaté stromy, sem tam sa ukáže Poľana a objavujú sa aj zelené borovice. Potom vychádzame na lúku a ku stožiaru.
Ukazuje sa výhľad na ďalšie kysucké kopčeky – Veľké Ostré, Vreteno, Brodnianku – Kysuckú bránu – Rochovicu, Jakubovský vrch a Javorníky. Na Tábore sa týči dobre viditeľná drevená rozhľadňa. Snehu pomaly a isto ubúda. Schádzame ku krížu nad Budatínskou Lehotou a dávame si dolu mačky. Cez Budatínsku Lehotu sa vraciame späť do Kysuckého Nového Mesta. Silvestrovská večera, ktorú si pripravujeme, nám znamenite chutí. Čím to asi bude?
Ak máte radi pravú divú prírodu a peknú zimnú krajinu a bukové lesy, neváhajte a príďte si tieto miesta precupitať. Ľadonhora a Steny patria určite k tomu najlepšiemu, čo tento región ponúka. Zimná turistika pri dobrých snehových podmienkach, na aké sme mali šťastie aj my, môže byť dokonca jednoduchšia ako v iné ročné obdobia. Keď sem prídete, uveríte. Tešíme sa na Vašu návštevu…
