Jar klope na dvere. Prichádzame do Bielych Karpát, kde by sme radi navštívili Žítkovú neďaleko Starého Hrozenkova, ktorú tvoria viaceré kopaničiarske usadlosti a ktorá je známa aj vďaka žítkovským vedmám. Žítková sa nachádza iba kúsok za slovenskými hranicami, cez ktoré prechádzame za Drietomou pri Trenčíne.
Bývame pri Mikulčinom vrchu v horskej chate Jana. Máme šťastie na krásne slnečné počasie. Autom schádzame najprv na Nový Dvůr a za zákrutou sa z cesty smerujúcej do Starého Hrozenkova odpájame vedľajšou kľukatiacou sa cestou na Žítkovú. Cesta vedie najprv lesom, ale potom sa stáčame na juh a lesy nechávame za sebou. Prichádzame do centra Žítkovej. Je tu aj obecný úrad a v ňom informačné centrum, ale je nedeľa a je tu zatvorené. Auto nechávame zaparkované pred úradom a obzeráme miestny Žítkovský smerovník a aj mapu.
Rozhodujeme sa ísť smerom ku múzeu poslednej žítkovskej bohyne. Za úradom míňame malú nádrž s vodou, ktorá slúži ako vodný zdroj pre prípadný požiar. Mierime po asfaltovej ceste juhovýchodným smerom. Je deň ako stvorený na potulky prírodou. Pred nami sa ukazuje veľká budova, z ktorej sa vykľuje hotel Kopanice. Pred ním je futbalové ihrisko, za ním menšie ihrisko pre deti. Pred hotelom parkuje zopár áut. Po ľavej strane sa ukazuje rozložitý vrch Chabová, po pravej strane cesta traverzuje vrch Kykula. Všade naokolo môžeme pozorovať roztrúsené kopanice.
Veď aj samotnú Žítkovú tvorí viacero osád. Za Kykulou schádzame mierne dolu. Stretávame tu mladú rodinku s kočíkom, s ktorým sa dá pohodlne ísť po asfaltovej ceste. Obzeráme výhľady smerom ku Lopeníku a ku Mikulčinmu vrchu, odkiaľ sme prišli. Prichádzame na Boky, odkiaľ schádza dolu do údolia žltá turistická značka. Stojí tu aj náučná tabuľa chodníka Moravské kopanice, ktorá stručne popisuje architektúru a spôsob, akým sa obydlia stavali. Dozvedáme sa, že mali väčšinou dve časti – pitvor a obývaciu izbu. Miestni obyvatelia sa živili aj predajom sušeného ovocia, a tak sa pri domoch stavali aj sušiarne. Usadlosti boli väčšinou obklopené poľami, lúkami a ovocnými stromami.
Takéto usadlosti pozorujeme aj poniže cesty po pravej strane, mnohé z nich majú plechové strechy. Pri usadlostiach pribudli ploty, ktoré tu kedysi neboli. Na ľavej strane míňame malú bielu kaplnku. Opodiaľ za ňou je postavená koliba so slamenou strechou a malými štvorcovými okienkami, kde sa v čase sezóny predávajú syry a mliečne výrobky. Zakrátko prichádzame ku zvoničke zasvätenej Panne Márii. Bola postavená iba nedávno, v roku 2012 a o jej postavenie sa zaslúžila rodina Mizerových. Z tabule upevnenej na plote sa dozvedáme, že táto rodina sa postarala aj o rekonštrukciu obydlia, teraz múzea, kde žila posledná žítkovská vedma s menom Irma Gabrhelová. Pochádzala z rodiny 13 detí a na Žítkovej prežila veľkú časť svojho dlhého 96 ročného života. Prehliadka múzea, otvoreného cez víkendy a v sviatky v sezóne od začiatku apríla do konca októbra, trvá 90 minút. Za múzeom sa cesta zvažuje dolu, ďalej už nepokračujeme a otáčame sa na spiatočnú cestu.
Po príchode do centra sa rozhodujeme zísť autom dolu do údolia pod Chabovou. V údolí objavujeme malý penzión Žítková. Zastavujeme sa tu na malé občerstvenie. Pri pití piva a kávy si vo vnútri na stenách obzeráme čiernobiele historické obrázky Žítkovej a vystavené maliarske dielka zobrazujúce miestne usadlosti, ktoré sa nám veľmi páčia. Aj okolo tohto penzióna vedie spomínaný náučný chodník. Autom odchádzame údolím a na cestu vedúcu z Hrozenkova sa napájame v Liešnej.
Tento kraj má svoju krásu, je tu pokoj a kľud, žiadne preplnené cesty ani davy turistov. Roztrúsené kopaničiarske usadlosti dávajú týmto miestam svoje čaro, poukazujú na prítomnosť ľudí, ktorí tu žili v minulosti izolovanie, bez vymožeností civilizácie, uprostred prírody. A práve vďaka prítomnosti ľudí a ich ťažkej práci, tu, v horskom prostredí, si krajina zachovala aj doteraz ten zvláštny, výnimočný ráz, aký tu nájdete. My sme tu určite neboli naposledy, je tu stále čo objavovať.
