Po jarných prázdninách v Žilinskom kraji sa rozhodujeme ísť do miest, kde by malo byť ešte snehu habadej. Voľba padá na okolie Zázrivej, aj preto, že v zime sme tu ešte neboli. Aby nebol výlet príliš dlhý, skúsime si zimnou trasou prejsť do jej vyššie položenej zázrivskej osady Grúne, a potom sa uvidí podľa snehových podmienok.Kým prejdeme cez Žilinu a Terchovú (parkovisko pri Dierach puká vo švíkoch) do dolno-kubínskeho okresu, nikto nás nekontroluje. Ani v centre Zázrivej, kde parkujeme pri Jednote. Trh tu tentokrát nie je – je pandémia. V nedeľu ráno tu niet ani nohy.
Vychádzame ku zrekonštruovanému kostolíku a stretávame pána, ktorý sa zdá, ide naším smerom. Tak sa ho pýtam, či náhodou nevie, či je to na Grúne prešlapané. Dostávam kladnú odpoveď, a tak sa teším, lebo deťom by sa asi vo vysokom snehu veľmi nechcelo. Ale sme vybavení, máme návleky aj stúpacie železá. Zatiaľ si ich nedávame. Od kostolíka začíname vychádzať hore. Oplatilo sa s turistickým výletom počkať až do nedele – od rána je krásne slnečno a modrá obloha prevažuje, aj keď vrcholky kopcov ešte zahaľuje oblačnosť. Takéto zimné dníky sú úžasné. Sneh nás sprevádza od začiatku, trbliece sa na slnku ostošesť. Keď budeme stúpať do vyšších polôh, bude ho pribúdať.Trasa vedie najprv cez lesík a je na krátkom úseku pomerne strmá. Ideme v tieni, sneh je stvrdnutý.
Postupne sa ukazujú širšie výhľady do údolia s centrom Zázrivej, od ktorého sa postupne vzďaľujeme. Oproti sú svahy vedúce nad Hlásnu skalku s červenou turistickou značkou, vľavo je Minčol a vpravo od neho zalesnená Kubínska hoľa. Najbližšie ku nám po pravej strane sa ukazuje Jedľovinka so stožiarom – ku nej by sme sa chceli dostať po zelenej značke. Postupne nechávame stúpanie za nami a začíname traverzovať ku svahom Pálenice. Toto miesto je výhľadovo veľmi pekné. Terén sa viac vyrovnáva. Prichádzame na zasnežené lúky, kde je všetko dokonale pokryté snehom. Spod Pálenice sa ukazuje pred nami hradba Javorinky a zalesneného hrebeňa Oravskej Magury a pod nimi roztrúsené osady patriace ku Zázrivej. Grúne sú iba jedna z mnohých osád, prechádzame iba jej okrajom.
Chodníček nás vedie kumalej oplotenej kaplnke. Na okraji lúčky pribudli murované, drevom obložené drevenice, ktoré sú ešte rozostavané. Majú veľké okná a vnútorné veľké presvetlené priestory. Pravdepodobne sú v súkromnom vlastníctve, tak si len želáme, aby tu nebol čoskoro postavený nejaký plot alebo nebodaj oplotený pozemok. Zastavujeme sa pri čarovnej lavičke s malým stolíkomvo svahu. Tu sa deti posilňujú. Potom sa chvíľu lopárujú sa miestach, kde sa svah zvažuje ku ďalším chalúpkam. My zatiaľ skúmame, aký je terén vyššie. Rozhodujeme sa, že skúsime ísť po zelenej značke ešte o čosi vyššie. Ja idem ako prvá, pridávam ďalšie stopy do prešlapaného chodníka. Idem menšími krokmi, aby to vyhovovalo deťom a pomaly postupujeme hore. Potvrdzuje sa, že cestička o niečo povyše je už lepšie prešlapaná. Zato naberá na krátkom úseku opäť na strmosti.
Prichádzame na miesto, odkiaľ vždy, keď sme tu, najviac obdivujeme panoramatické výhľady na Malú Fatru a Oravskú Maguru. Terén sa opäť vyrovnáva. Podľa stôp sa zdá, že tu sa otáčala asi väčšina peších turistov. Aj my sa tu budeme otáčať. Tváre smerujeme ku slnečným lúčom a robíme si krátku prestávku. Vychutnávame si naplno slniečko, dávame si lopáre pod zadky, nechýba čaj z termosky a napokon nachádzam v útrobách batoha aj horalky. Kocháme sa krásou naokolo. Mne sa najviac páči pohľad ku Rozsutcom. Tie sú celé na slnku, zato na Stohu tento deň ešte stále kraľuje oblačnosť, ktorá olizuje jeho najvyššie časti. Pekná je aj vzdialenejšia Šípska Fatra. Pomaly schádzame naspäť ku kaplnke, nižšie to ide oveľa rýchlejšie. Slnko sa už poriadne opiera do snehu, ktorý začína byť rozmočený, ale našťastie sa ešte neprebára.
Pri spomínanej lavičke stretávame menšiu skupinku turistov, ktorá len vychádza hore. Zdá sa, že pôjdu v našich stopách. Obdivujeme ešte nové drevenice, robíme stopy a rôzne vzory do snehu a potom začíname schádzať do centra Zázrivej. Tešíme sa z krásneho počasia. Je tak teplo, že ideme iba v mikinách. Nižšie v strmších častiach si deti dávajú pod zadky lopáre a spúšťajú sa na nich. Výskajú pritom od radosti. Na naše veľké prekvapenie stretávame pána, ktorý tu v opačnom smere tlačí do kopca v snehu horský bicykel. Nechce sa mi veriť. Keď sa tvárim začudovanie, že kam na ňom chce ísť, pán vysvetľuje, že pôjde dolu na bicykli po asfalte. Tak mu zaželáme šťastnú cestu, dúfam, že na asfalte nebolo veľa ľadu a jeho výlet mal radostný koniec. Deti majú iba hrubšie nohavice, nie otepľovačky, a tak, kým prichádzame ku autu, sú riadne mokré. Je najvyšší čas vymeniť aspoň mokré ponožky za suché.
Okolie Zázrivej nám ukázalo svoju pravú zimnú krásu a nesklamalo. Veľmi sa nám tu páčilo, snehu tu bolo veru ešte riadne veľa. Je tu očarujúca príroda, prakticky ľudoprázdno, panenský sneh a úžasné výhľady. Nechýbala ani veselá lopárovačka a ani dobrodružnejšie prešlapávanie snehu. Odporúčam tieto miesta navštíviť každému milovníkovi zimných radovánok a širokých výhľadov. Odchádzať budete nabitý energiou.