Neďaleko od Považskej Bystrice sa nachádza jedinečná Manínska tiesňava. Ukrýva mnoho zaujímavých miest. Za ňou Vás privíta Záskalie, Kostolecká tiesňava a maličká dedinka Kostolec.
Práve nad ňou sa týči nenápadné vápencové bradlo Bosmany. Je tvorené vápencami a už zďaleka láka na jeho návštevu. Aj sem viedli naše kroky…
ýlet sme začali návštevou Považského hradu. Ten môžete na vŕšku pozorovať, aj keď odbočujete cez Považskú Teplú do Manínskej tiesňavy. Podrobnejšie som hrad spomínala v článku. A tak teraz doplním už len to, že nad kostolíkom v Považskom Podhradí napravo od žltej turistickej značky je zrekonštruovaný hotel Podhradie. Lákal svojou terasou, z ktorej boli pekné výhľady práve smerom ku Manínskej tiesňave. Okolie Považského hradu bolo veľmi pekne upravené a vyčistené od náletov, pod hradom je vybudovaná príjemná serpentínová prístupová cesta, ktorú zvládne naozaj každý. Po nej sa dostanete tesne pod hradby. Príchod do vnútorných častí hradu je cez malú bránu v hradbách. Ku bráne vystúpite po asi 70 schodoch so zábradlím – toto je jediná strmšia časť pri príchode na hrad.
Z hradu sme sa presunuli autom do Manínskej tiesňavy, ktorú sme obdivovali už z hradu. Tá vznikla pôsobením Manínskeho potoka, ktorý odčlenil od seba Veľký a Malý Manín. Ten Veľký je najvyšším vrchom Súľovských vrchov. V Manínskej tiesňave sme boli zvedaví na miesto, ktoré je najužším v celej tiesňave. Je široké iba 3,7 metra. Ako sme sa dočítali na informačnej tabuli, pre väčšie vozy bolo v minulosti toto úzke miesto neprechodné. A tak sa vozy museli najprv rozložiť a potom znova zložiť. Dnešnú širšiu podobu má od roku 1933. V tých najužších miestach je asfaltová cesta prepojená s drevenou konštrukciou, pod ktorou tečie potok. Celá tiesňava sa dá prejsť pešo, autom, ako aj na bicykli. Okrem tiesňavy je častým cieľom pre cyklistov neďaleká Vrchteplá. Z nej sa dá po zelenej a červenej značke urobiť ďalší cyklistický okruh do tiež zaujímavého Súľova.
Potom sme sa zastavili aj pri Rozprávkovej lúčke napravo od cesty. Nad ňou sme obdivovali strmé skalné steny, ktoré využívajú skalolezci. Pod skalami sme si všimli pietny kríž a pamätné tabule mnohých milovníkov hôr, ktorí zahynuli buď priamo v tejto lokalite alebo pri spoznávaní iných pohorí. V stenách sme pozorovali pomôcky na lezenie. Za dedinkou Záskalie je priamo od dolnej cesty dobre viditeľná vľavo Kostolecká tiesňava, ktorú tiež navštevujú milovníci lezenia. Za Záskalím sa nám konečne ukázala maličká dedinka Kostolec, nad ktorou sa týči bradlo Bosmian – náš ďalší cieľ. Bradlo Bosmian je vytvorené vápencom a zlepencami a má ho rada teplomilná flóra. Dovedie Vás sem náučný chodník. Auto sme zaparkovali v dedinke pri obecnom úrade.
Odtiaľ sme pokračovali ku miestnemu cintorínu na okraji dedinky. Od lúk pri ňom boli Bosmany ako na dlani. Lúkami prechádza vyšlapaný neznačený chodník, a tak to využívame. Potom nakrátko prechádzame lesom a približujeme sa ku skalnému bralu. Popri ceste je to tu posiate žltými rozkvitnutými prvosienkami a objavili sa aj pečeňovníky. Zakrátko cesta prichádza do malého sedielka, kde sa z druhej strany objavuje lúka. Nasleduje krátky strmší výstup na najvyššie časti brala. V dolnej časti Bosmian sa čiastočne nachádza les, ktorý sa začínal už zelenať. Ale iba trochu, a tak sme zospodu videli až na najvyššie časti. Míňame aj malú tabuľku označujúcu lokalitu Bosmany. V najvyšších častiach sa objavujú súvislé skaly. Zhora sa otvára krásny výhľad. Nie je úplne kruhový. V smere, z ktorého sme prišli, bude čoskoro zelený les. Zo skál je v západnom smere vidieť najvyšší a rozložitý Veľký Manín. Dolu pod bralom sú strechy domov Kostolca a vidieť aj cestičku cez lúky od cintorína, kadiaľ sme vychádzali hore. Pred Manínom je menší vrch Drieňovka. Pod Kostolcom pri hlavnej ceste na Vrchteplú stojí zrekonštruovaný penzión Manín. Tento vznikol na mieste bývalej pôvodnej základnej školy, kde pôsobil ako učiteľ aj Peter Jilemnický. Vpravo nad ním je Kostolecká tiesňava a vzadu za ňou menší Malý Manín. Za Manínmi na obzore sú Javorníky. Opačným smerom sa vľavo od Veľkého Manína v diaľke ukazujú Strážovské vrchy a Považský Inovec. Nuž, naozaj parádny a vďačný výhľad, a pritom iba pomerne krátky a nenáročný výstup.
Ak sa vrátite dolu na lúku pod bradlom, môžete ho celé obísť aj z druhej strany. Do dedinky sa môžete vrátiť miestnou cestou – alejou, ktorá kopíruje cestu pre autá z Kostolca na Pastovník. Bez problémov na ňu natrafíte. My sme sa tento krát vracali naspäť po tej istej ceste a na lúkach nad dedinou sme ešte obdivovali do biela rozkvitnuté čerešne a slivky. Jar je v tomto kraji naozaj čarovná.
Zistili sme, že výborným miestom na zastavenie je spomínaný penzión Manín. Pred vchodom je okrem turistickej maľovanej mapy aj pamätná tabuľa Petra jilemnického a jeho busta. Interiér je zaujímavo vyzdobený ukážkami historických písomných záznamov, ktoré sú doslova všade na stenách. V penzióne sme sa dosýta najedli a makové šúlance, bryndzové halušky, kotlíkový guláš a cesnakové polievky, prinesené z víkendového menu takmer okamžite, nám chutili znamenite. Pochvala pre kuchára. Posedieť si môžete aj vonku na terase a malé deti sa môžu pohojdať na hojdačkách. A ako inak, Bosmany sú rovno na dohľad. Ďalšie inšpirácie na putovanie v Súľovských vrchoch sú v článku, o Súľovskom hrade sa dočítate v článku.
Poznámka: Až doma som si na fotke tabuľky pod Bosmanmi prečítala, že pešia turistika je na vyhliadkové povolená v čase od konca júla do konca decembra. Vrcholová vyhliadka Bosmany patrí do 5. stupňa ochrany, a teda je to úplne bezzásahová zóna
