V tomto článku navštívime strednú časť Slovenska – zavítame do okresného mesta Detva patriacej do oblasti Podpoľania. Čo nás sem lákalo? Boli to jedinečné drevené vyrezávané detvianske kríže. Paradoxne som tieto kríže po prvýkrát zaregistrovala v odtiaľto vzdialených Vysokých Tatrách na symbolickom tatranskom cintoríne pod Ostrvou a v blízkosti Popradského plesa. Už vtedy ma veľmi zaujali. Vediac, že pochádzajú z Podpoľania, už vtedy som si povedala, že sa niekedy do Detvy za nimi vydáme. A tak sa sem s odstupom niekoľkých rokov plní zvedavosti ideme pozrieť aj s deťmi.
Do Detvy prichádzame z Banskej Bystrice. Vieme, že asi najväčšie množstvo drevených krížov je v Detve sústredených na kopčeku v blízkosti miestnej Kalvárie a cintorína. Táto jedinečná expozícia tu vznikla v roku 2000. Auto parkujeme teda pri cintoríne a vychádzame na Kalváriu. A je nás tu viac, ktorí obdivujeme tieto jedinečné umelecké dielka. Postupne si podrobne obzeráme všetky tu stojace kríže a nevieme sa na ne vynadívať. Sú výsledkom zručnosti miestnych rezbárov, ktorí ich vyrezávali z dreva.
Mnohí z tých, ktorí ich vyrezali, už nežijú alebo ich meno nie je známe. Základný materiál – drevo bolo v minulosti najpoužívanejším materiálom v ľudovom staviteľstve a ľudovej kultúre tohto regiónu. Čo sa mi na krížoch páči, je, že ornamenty sú aj kolorované rôznymi farbami – biela, žltá, červená, belasá, a tak sú kríže aj pekne farebné, a o to viac zaujmú. Na ozdobu sa používajú predovšetkým geometrické, či rastlinné ornamenty, ako napríklad trojlist, kvietok, vinič so strapcami hrozna, vlnovka, srdce, či svietnik. Niektoré kríže sú zhora ukončené plechovou strieškou s pútavým čipkovým okrajom. Strieška má za úlohu kríž chrániť. Jedinečnosť tu sústredených krížov potvrdzuje aj fakt, že od augusta 2017 boli zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Zopár krížov stojí aj na cintoríne na hroboch zosnulých, ale tieto si obzeráme iba z diaľky. Od Kalvárie sa vydávame ku miestnemu kostolu, ktorý je dominantou historického centra Detvy. Je to rímskokatolícky kostol sv. Františka z Assisi, ktorý bol postavený pôvodne ako renesančný chrám začiatkom 19. storočia a v 2. polovici minulého storočia bol obnovený. Je to chránená kultúrna pamiatka. Okrem jeho interiéru si aj v jeho blízkosti obzeráme drevené kríže. Stojí tu aj známa rozmerovo väčšia detvianska vyrezávaná drevená brána.
Čas využívame na návštevu Podpolianskeho múzea, ktoré je neďaleko. Sme tu jediní návštevníci. Panie nás veľmi ochotne sprevádzajú po priestoroch múzea a ochotne tu s nami zostávajú aj dlhšie po ukončení otváracej doby. Už pri vstupe do múzea si všímame monumentálny drevený vyrezávaný stĺp s belasým podkladom. Na prízemí môžeme v expozícii o kožušníctve obdivovať ďalší jedinečný fenomén – vyšívané zdobené kožúšky, ktoré sa v tejto oblasti nosia. Je im venovaná celá jedna miestnosť. Potom si obzeráme expozíciu venovanú ovčiarstvu, ktoré sme priniesla valašská kolonizácia, počas ktorej boli osídľované podhorské oblasti Podpoľania.
Sú tu vystavené mnohé zaujímavé exponáty, ktoré bačovia a salašníci používali pri svojej práci – pri staraní sa o ovce, ich dojení, či pri následnom spracovaní nadojeného mlieka, či v bežnom živote na salaši. Dozvedáme sa mnoho zaujímavého o výrobe bryndze, ktorá vydržala viac a používala sa v čase, keď ovce nedávali mlieko. Bola to práve Detva, kde v roku 1787 vznikla prvá bryndziareň. Známou detvianskou bryndzou boli zásobené domáce, ale aj zahraničné trhy, ako napríklad Budapešť, Viedeň, či Spojené štáty americké. V roku 2008 bola práve slovenská bryndza zapísaná do európskeho registra chránených zemepisných označení. Obzreli sme si aj fujary, na ktorých sa hralo najmä na Podpoľaní. Našli sme tu aj informácie o Vígľašskom zámku. Nemenej zaujímavé boli aj čipkárske práce. Bola som veľmi rada, že sa mi v múzeu podarilo kúpiť malú knižku o hriňovských lazoch, s nádhernými fotografiami, ktoré pravdivo zachytávajú tento podpoliansky kraj s typickým lazníckym osídlením v plnej jeho kráse a v rôznych ročných obdobiach.
To ma len utvrdzuje v myšlienke, že jedna návšteva Detvy je bezpochyby málo. Okrem lazov, ktoré sú stále obývané a políčok, ktoré sú aj teraz obrábané, je to aj dominantná Poľana, týčiaca sa nad Detvou, ktorá stojí za ďalšiu samostatnú návštevu. S výškou 1458 metrov je najvyšším bodom regiónu. Je to aj najväčší stratovulkán v strednej Európe. Z Detvy sem vedie červená turistická značka Rudnej magistrály. Nad Detvou prechádza značka ďalším zaujímavým miestom – Kalamárkou, ktorá je známa najmä horolezeckej verejnosti. Z vrchu Poľany pokračuje magistrála smerom na sever až ku Ľubietovskému Vepru a Hrbu, pod ktorým je aj známa horská chata. Z južnej strany sa pod Poľanou nachádza aj známy vodopád Bystrého potoka, ktorý je zaujímavým cieľom najmä pre deti. Dá sa ku nemu prísť po zelenej turistickej značke. V okolí Poľany je bohatá sieť turistických značiek, po ktorých môžete urobiť okruh a nemusíte sa vracať rovnakou trasou.
Vydávame sa autom na spiatočnú cestu na Králiky. Dobré počasie nám dovoľuje ešte dlho pozorovať siluetu Poľany a ja nahlas rozmýšľam, kedy sem zavítame. Pri Vígľaši si pri ceste všímame zaujímavú technickú pamiatku, ktorou je časť súpravy lesnej železničky. Lesná železnička sa využívala na zvážanie vyťaženého dreva z Kysliniek k železnici do Vígľaša. Nuž, tento región má svojim návštevníkom čo ponúknuť a ja verím, že sme tu neboli naposledy.
Pri návšteve týchto miest vás môže sprevádzať ručne maľovaná mapa Podpoľanie, ktorá je v našej ponuke alebo klasická turistická mapa TM 133 Poľana.