Tohtoročný február sa teplotami vymyká z teplôt, aké by mali tento mesiac byť. Často práve február býva tým najchladnejším v roku, ale tento rok tomu určite tak nie je. Aj to sú dôsledky klimatických zmien. Dlhodobejšie predpovede hovoria, že ku koncu tohto storočia budeme mať iba dve ročné obdobia, a to dlhé a horúce letá a daždivé, zamračené zimy.

Naše kroky mieria za snehom Vrátnej doliny. Tešíme sa na sneh a aj na dobré počasie, ktoré sľubuje predpoveď. Volíme turistický chodník so žltou značkou na chatu pod Poludňovým grúňom. Práve žltá značka bola cez posledné leto uzavretá z dôvodu ťažby. Teraz je chodník už otvorený. Začína oproti lanovke, ktorou sa dá vyviezť do Snilovského sedla. Hneď pri prvom smerovníku je upútavka aj na samotnú chatu s uvedeným časom 45 minút. Za tento čas by sme to mohli prejsť aj s deťmi. Predpoveď sa podarila, svieti slnko, a tak sme určite urobili dobre, že sme nezostali sedieť doma.

Horný hrebeň Malej Fatry ešte lížu mraky. Vstupujeme na zasnežený chodník, ktorý od samého začiatku začína stúpať. Lesa na chodníku ubudlo, a tak aj tu sú výhľady na parkovisko dolu a na bočný hrebeň Malej Fatry. Traverzujeme svah. Najprv sme v tieni, nad nami je strmý vyťažený svah. Potom prechádzame na časti zalesneného svahu, do ktorých sa už aj teraz doobeda opiera slnko. Sú tu krátke miesta, ktoré sú trochu zľadovatelé, ale bez problémov ich prekonávame. Opäť traverzujeme svah a z dôvodu bezpečnosti ideme za sebou. Prechádzame miestami, kde mierne ubudol les. Ale nie sú tu žiadne popadané stromy, ktoré sme museli v minulosti obchádzať. Chodník je pekne vyčistený a bez problémov prechodný. Vstupujeme ešte na krátko do lesa, kde sú zaujímavé kmene stromov. Teší ma, že tu ešte stále stoja. Potom už z lesa vychádzame popod drevenú bránu, prejdeme okolo prameňa a sme v spodnej lúčnej časti Poludňového Grúňa. Pred nami sa ukazuje pohľad na horskú chatu s ihličnatými solitérnymi stromami v popredí. Chata pôsobí ako magnet, aj so skalnatou špičkou Veľkého Rozsutce v pozadí. Čím sme bližšie ku chate, tým lepšie je Rozsutec vidieť.

Na vonkajšej stene chaty sú opreté hŕby skialpinistických lyží. Na chvíľu sa zastavujeme na vonkajšej terase, ktorá je zakrytá fóliou. Zostávame sedieť na terase, deti ochutnávajú halušky a klobásu. Je tu živo. Aj vonku pred chatou ľudia posedávajú na drevených lehátkach a vychutnávajú si hrejivé lúče slnka. Svahy Grúňa sú v spodnej časti ozdobené bohatými vlnovkami od lyžiarov. Tí sem prichádzajú najmä od vrchnej časti lyžiarskeho svahu Paseky. Chodník, ktorým sme išli ku chate my, je vhodný najmä pre peších turistov. Deti si berú lopáre a hľadajú miesto, kde by im to kĺzalo najlepšie. Po čase zisťujú, že najlepšie to bude na utlačenom snehu, a tak využívame miesta, kadiaľ išiel zhora skúter. Ja sa vydávam ešte hore Poludňovým grúňom, chcela by som vyjsť aspoň po prvé lepšie výhľady.

 Niektorí skialpinisti vychádzajú hore priamo strmým svahom od chaty, kadiaľ vedie aj vlek. Ten však zatiaľ ešte nebol tento rok v prevádzke. Pokračujem žltou značkou, ktorá ide svahom viac vpravo. Mám so skialpinistami približne rovnaké tempo. V týchto miestach som dlho nebola, a tak som o to viac rada, že som tu. Je tu nádherne. Po ľavej strane ma prakticky od chaty sprevádza pohľad na už spomínaný Veľký Rozsutec, neskôr sa ukazuje aj Malý Rozsutec. Vpravo je Kraviarske, Žitné a Baraniarky – bočný hrebeň Malej Fatry, ktorý ukončuje sedlo Príslop. Hore na hrebeni je mrakov už pomenej, ale ešte stále úplne nezmizli. Sneh sa neprebára, ani nie je zľadovatený, a tak stúpacie železá nepotrebujem. Naberám výšku. Zastavujem a cez objektív fotoaparátu fotím pohľady na Tiesňavy, Sokolie, Boboty a na Mravečník. Vzadu vpravo sa týčia svahy, ktoré by mohli patriť Veľkej Rači. Zdola vychádzajú hore ďalší lyžiari.

Škoda, že nemám toľko času ísť až úplne hore na hrebeň. Na celom svahu vidím bodky, ktorépatria lyžiarom, či peším turistom. Otáčam sa naspäť a pomaly schádzam slnkom osvieteným svahom dolu. Dávam pozor, aby som lyžiarom nechtiac nevošla do cesty. Je tu parádne a teším sa aj závetriu. Výstup až hore na vrchol Poludňového grúňa dá kvôli jeho strmosti riadne zabrať, ale na hrebeni ste odmenení krásnymi výhľadmi. Pre mňa bola dnes cieľom samotná cesta. Prichádzam dolu, kde ma čakajú zvyšní členovia našej výpravy.

Pred odchodom si vychutnávam ešte na slniečku pivo, potom si dávame na nohy stúpacie železá a rovnakým chodníkom schádzame dolu ku parkovisku. Som rada, že žltá značka ku chate je opäť otvorená. Jej výhodou je, že po nej je možné sa pomerne rýchlo dostať ku najvyššie položenej horskej chate vo Vrátnej doline pod hlavným hrebeňom Malej Fatry. Príroda naokolo je tu vskutku majestátna. Či sem prídete ako turista, či ako skialpinista alebo rodič s malými deťmi, nebudete sklamaní. Tejto jedinečnej lokalite sa venuje mapa TM 110 Malá Fatra – Vrátna.

Pin It on Pinterest

Share This