Za dolnokysuckým Vlkolíncom a na Belanskom vrchu

5. 01. 2021Novinky

Táto zima sa zatiaľ naplno na dolných Kysuciach nerozbehla, snehu tu nieto, bežkovanie je zatiaľ v nedohľadne.  To nám dovoľuje venovať sa pešej turistike. Keďže sa naše potulky neplánovane oklieštili po Novom Roku iba na hranicu okresu, nastal ten správny čas na návštevu Belanského vrchu v chotári blízkej obce Povina. Nad jej časťou Belanovci sa týči Belanovský vrch. Nás sem prilákali kruhové výhľady, ktoré sa zhora ukážu. Napokon sme tu  objavili aj iný poklad.   

Doposiaľ som bočné údolie obdivovala zo sedadla bicykla, keď sme vychádzali po asfaltovej ceste hore dolinou okolo osady Tatárovci a potom pokračovali okruhom okolo horárne popod sedlá Obelec a Meriadov vracajúc sa okolo bývalej chaty Jedľovina, ktorá už dávno neslúži svojmu účelu. Teraz autom vychádzame pod osadu Tatárovci – parkujeme  pri zastávke autobusu, ktorý sa tu otáča, vyššie už nezachádza. Vychádzame doprava za potokom hore cestičkou, ktorá vedie povedľa chalúpok. Nájdu sa tu aj také, ktoré sú v pôvodnom stave – ide o drevené zrubové domy, aj také, ktoré sú zrekonštruované. Vôbec som nevedela, že práve tejto osade, ktorá je zapísaná aj na zozname kultúrnych pamiatok Slovenska, sa hovorí aj dolnokysucký Vlkolínec.

Kedysi sa dokonca uvažovalo o vybudovaní skanzenu, čo sa však neuskutočnilo. Okrem pekných chalúpok nás prekvapuje zaujímavý kamenný kríž a zvonička zakrytá strieškou. Stoja pri sebe pod jednou z pôvodných chalúpok  v blízkosti mohutnej lipy. Pod krížom je tabuľka s textom. Dozvedáme sa, že tu stojí od začiatku minulého storočia. O jeho rekonštrukciu v roku 2017 sa z vďaky postarala rodina miestnych rodákov Jančigovcov, ktorá našla svoje útočište v Amerike. Nad krížom stretávame rodinku, ktorá sa z prechádzky vracia domov, my iba začíname. Chalúpky zostávajú za nami, vychádzame na lúčne svahy, ktorými strmším stúpaním prichádzame na hrebeň do sedielka medzi Senkov a Belanovský vrch. Senkov je pokrytý stromami a neposkytuje výhľady, ale Belanovský vrch veru áno.

Je pokrytý lúkami a pasienkami, ktoré na okraji skrášľujú brezy alebo roztrúsené ihličnany, dokonca tu nachádzame aj borovice.  Sme vo výške asi 650 metrov. Ponad kopčeky Kysuckej vrchoviny sa v smere východ na našu radosť ukazujú zasnežené vrcholky kopčekov Malej Fatry – Veľkého Rozsutca a Stohu. Počasie nám praje, je modrá obloha a slnko svieti ostošesť. V smere na juh sa nad nami týči majestátny  zalesnený hrebeň Stien, ktorý zakončuje  najvyššia Ľadonhora. Celý hrebeň je odtiaľto pekne viditeľný. Z druhej strany sa ponad povinskú dolinu ukazuje zdvíhajúci sa hrebeň pokračujúci Skáčkovou horou a Žihľavným grúňom. Na tento kopec  vedie od spomínanej Jedľoviny zelená turistická značka.

Kedysi sa dokonca uvažovalo o vybudovaní skanzenu, čo sa však neuskutočnilo. Okrem pekných chalúpok nás prekvapuje zaujímavý kamenný kríž a zvonička zakrytá strieškou. Stoja pri sebe pod jednou z pôvodných chalúpok  v blízkosti mohutnej lipy. Pod krížom je tabuľka s textom. Dozvedáme sa, že tu stojí od začiatku minulého storočia. O jeho rekonštrukciu v roku 2017 sa z vďaky postarala rodina miestnych rodákov Jančigovcov, ktorá našla svoje útočište v Amerike. Nad krížom stretávame rodinku, ktorá sa z prechádzky vracia domov, my iba začíname. Chalúpky zostávajú za nami, vychádzame na lúčne svahy, ktorými strmším stúpaním prichádzame na hrebeň do sedielka medzi Senkov a Belanovský vrch. Senkov je pokrytý stromami a neposkytuje výhľady, ale Belanovský vrch veru áno.

Neskôr sa napája na hlavnú červenú turistickú značku vedúcu hrebeňom Kysuckej vrchoviny. Schádzame pár metrov nižšie, aby sa nám otvorili aj pohľady smerom na Javorníky za riekou Kysuca. Ukazuje sa Tábor nad Kysuckým Novým Mestom. Ľutujeme, že sme nevzali zo sebou ďalekohľad. Vidíme vyššie položené osady Klinkovci  a Mičekovci a doprava pokračujúci hrebeň ku Petránkam ku Čadci – tu je už sneh. Vidieť aj Ostré a hrebeň vedúci ku Jakubovskému vrchu. Škoda, že sú na mnohých miestach lesy zasiahnuté ťažbou, les je viditeľne na ústupe. Dolu schádzame po nižšie položenej cestičke, ktorá nás okruhom privádza naspäť ku osade Tatárovci. Na cestičku, ktorou sme vychádzali hore, sa napájame pri kríži.

Belanský vrch navštevujeme aj po druhý krát, ale trochu inak. Ideme po lesnej cestičke z bočnej doliny, ktorá vedie do osady Sidorovci. Ako som si prečítala v článku o histórii valašstva na dolných Kysuciach , meno Marek Sidor sa uvádza ako meno hájnika v Budatínskeho panstva v polovici 17. storočia. Na neznačenú lesnú cestičku odbočujeme doľava asi po pol kilometri za miestom, kde sa spája Povinský a Sidorovský potok. Cestička vychádza hore strmo, bez serpentín, listnatým lesom. Na krajoch lúk na tienistých miestach nás víta krásna biela námraza. Potom nasleduje očarujúca hra hmiel, ktoré začalo silnejúce slnko pred obedom vyťahovať z údolia hore. Hmla nás doslova naháňala a kopčeky sa striedavo zahaľovali a odhaľovali. Napokon, asi po 30 minútach divadla sa hmla úplne stráca a slnko definitívne víťazí – obloha sa vyčisťuje. Poniže nás potešili aj staré ovocné stromy, od ktorých sme schádzali dolu po trávnatých svahoch. Lúky sa využívajú na pasenie. Nestretli sme tu ani nohu.

Belanovský vrch je nenápadný kopček Kysuckej vrchoviny, ktorý má však dostatočnú výšku na to, aby poskytoval pekné pohľady. Určite sme tu neboli poslednýkrát. Osada Tatárovci je čerešničkou na torte – jej pekné dreveničky sa určite oplatí si pozrieť, kým tu ešte stoja.  Ak máte radi históriu, dávne fotografie obce Povina si môžete pozrieť napríklad tu.

Prajem príjemné objavovanie. 

Pin It on Pinterest

Share This