Z masívneho Volovca nasleduje klesanie do Jamníckeho sedla ležiaceho vo výške 1 910 m n. m. Zo sedla vidíme pod nami Jamnícké plesá. Tie pomyselne podčiarkujú množstvo prírodných krás západotatranskej prírody. Sedlo je jednou zo známych lokalít, kde sa vyskytuje vo vyššom počte svišť vrchovský. My sme, bohužiaľ, nemali šťastie na to, aby sme ho zahliadli.

Cestou na Ostrý Roháč

Ako stúpame od Jamníckeho sedla, čoraz viac sa pred nami ukazuje majestát Ostrého Roháča s najvyšším bodom dosahujúcim 2 088 m n. m. Osobne ho radím medzi najkrajšie tatranské vrchy. Jeho vrchol je tvorený dvojvrcholovým končiarom zo žuly a turisti ho poznajú aj vďaka jeho exponovaným úsekom s množstvom reťazí. Fotografie na internete dokazujú, že sa jedná o skutočne „zážitkovú“ turistiku. Prezývka „slovenský Matterhorn“ nie je náhodná. Tešíme sa, čo nás čaká.

Stúpanie začína naberať solídne kontúry a zvyšuje sa počet úsekov, kedy musíme naplno využívať všetky štyri končatiny. Prvé reťaze s potrebnou dávkou opatrnosti zdolávame, avšak pri pohľade na ďalšie pokračovanie vidíme, že sa ešte poriadne „zapotíme“. Miestami sa dole radšej nepozeráme, lebo strmé zrázy pod nami sú veľmi kolmé. Krok po kroku prechádzame aj ďalší náročný úsek a oddychuje pred záverečnou reťazou, ktorou by sme sa mali dostať na vrchol Ostrého Roháča.

Chytíme sa reťaze a za pomoci skalnatých výbežkov postupne lezieme na vrchol. S vypätím síl konečne vychádzame na druhý najvyšší bod dnešného turistického výstupu. Sme radi, že sme tu a exponované elementy sú za nami. Kocháme sa po okolí a užívame si výhľady na celé Západné Tatry. Vďaka dokonalému počasiu máme Tatry ako na dlani a vidíme aj značnú časť Poľska. Po krátkej prestávke určenej na osvieženie si pobalíme veci a začíname s dosahovaním ďalšieho bodu v podobe Plačlivého.

Plačlivé – najvyšší bod dnešnej túry

Plačlivé (2 125 m n. m.), alebo Plačlivô, sa v minulosti nazývalo aj Plačlivý Roháč. Strmé steny miestami pripomínajú Ostrý Roháč, na ktorý je z Plačlivého ikonický výhľad. Tešíme sa, ako to všetko zažijeme a budeme spracúvať tieto dychberúce výhľady na Západné Tatry.

Najskôr však musíme absolvovať pomerne náročný zostup z Ostrého Roháča. Opäť je tu niekoľko ťažších úsekov, pri ktorých si musíme dôsledne uvážiť, kam dáme nohy a ruky, aby sme nespravili zbytočnú chybu. Postupne schádzame k Rázcestiu pod Plačlivým. Na tomto mieste sa okrem „našej“ červenej turistickej trasy nachádza aj chodník žltej farby. Žltá turistická trasa vedie od parkoviska na začiatku Žiarskej doliny, cez Baranec, Smrek a Žiarskej sedlo až do rázcestia, v ktorom sa aktuálne nachádzame.

Začíname šliapať smerom hore na Plačlivé a od začiatku vieme, že sa jedná o náročnejší úsek. Množstvo skál a rôznych úlomkov sťažujú chôdzu na vrchol. Občas si dáme prestávku, aby sme doplnili tekutiny. Tie sú v aktuálnych letných podmienkach veľmi potrebné. Čoskoro máme za sebou aj tento výživný úsek a môžeme si užívať dosiahnutie dnešného najvyššieho bodu na trase.

Panoramatické pohľady na okolité vrcholy sú úchvatné a okamžite vieme, že vynaložená námaha dnes jednoznačne stála za to. Ružica s názvami kopcov a ich výšok pomáha pri identifikácii okolia. Pomáhame si aj mapou TM VKÚ 3 Západné Tatry – Podbanské, Zverovka, kde môžeme vidieť ďalší postup nášho vysokohorského putovania. Po krátkom oddychuje ideme smerom na Smutné sedlo.

Smutné sedlo a cesta na parkovisko

Zostup z Plačlivého sa taktiež nezaraďuje medzi najľahšie, avšak oproti ceste z Ostrého Roháča sa jedná o ten ľahší úsek dnešného prechodu. Ideme okolo neoznačeného vrcholu s názvom Nohavica a začneme výraznejšie klesať. Smutné sedlo leží vo výške 1 965 m n. m., takže oproti Plačlivému sme čoskoro o viac než 150 výškových metrov nižšie.

V Smutnom sedlo začneme so zostupom po modrej turistickej trase do Smutnej doliny. Keby sme pokračovali rovno po červenom chodníku, tak by sme išli ďalší zaujímavý úsek v podobe Troch kôp, Hrubej kopy a Baníkova. Túto časť západotatranského hrebeňa ale dnes vynecháme. Klesanie je pomerne prudké a unavené nohy majú miestami problém s nestálym terénom a skalami. Konečne prichádzame k Rázcestiu Smutnej doliny. Aktuálna výška dosahujúca 1 550 m n. m. len potvrdzuje prudké klesanie.

Od tohto úseku sa už jedná viacmenej o prechádzku, keďže čoskoro prídeme ku Ťatliakovej chate a od nej sme na asfaltovej ceste, ktorá sa zdá až príliš rovná oproti trase cez Ostrý Roháč, či Plačlivé. Po niekoľkých desiatkach minút prídeme aj na parkovisko v Spálenej, odkiaľ sme ráno začali s exponovaným výstupom. Sme „zničení“ ale zároveň plní zážitkov z tohto okruhu. Pokiaľ teda máte radi náročnejšie úseky a chcete zažiť niečo netradičné, určite odporúčam zrealizovať tento okruh, ako sme to urobili aj my.