Pri plánovaní letnej turistiky som upriamil pozornosť na oblasť Západných Tatier a ich súbor vrcholov pozostávajúci z Hrubého vrchu, Jakubiny (druhý najvyšší vrch Západných Tatier s výškou 2 193 m n. m.), Vyšnej Magury, Ostredku a Nižnej Magury. Turisti ich vo všeobecnosti poznajú aj pod súhrnným označením Otrhance. Uvedený hrebeň rozdeľuje Jamnícku a Račkovu dolinu. Zo všetkých uvedených kopcov je nádherný výhľad na okolie, čím umocňujú svoju atraktivitu.
Na absolvovanie tejto pomerne náročnej turistiky som ku sebe prizval kamaráta, ktorý neprotestoval, ani keď som mu ukázal v turistickej mape TM VKÚ 3 Západné Tatry – Podbanské Zverovka, kade a ako dlho pôjde trasa. Turistické časy sa blížili ku deviatim hodinám čistého času, preto sme si dopredu museli dôkladne naplánovať štart túry a jej celkový priebeh, k čomu nám výrazným spôsobom daná mapa pomohla.
Z parkoviska začíname kráčať už o 6:00 ráno, kvôli dostatku času na absolvovanie celého okruhu. Zvyčajne sa chodí priamo na hrebeň Otrhancov a cesta späť ide cez Račkovu dolinu. My sme však, na základe odporúčania, urobili zmenu a ideme najskôr modrou turistickou trasou smerom na Račkovu dolinu, kde sa farba trasy mení na žltú. Postupne, nevtieravo naberáme výškové metre a zároveň šetríme sily na hlavný výstup. Dolina ponúka prekrásnu scenériu, tú dotvára početné množstvo bystrín, okolité kopce a predovšetkým aj Račkove plesá. Tie sa nachádzajú v záverečnej časti doliny.
Po krátkej zastávke pri nich a načerpaní energie na nadchádzajúce výškove metre, sa vyberáme smerom na Končistú, resp. Kończysty Wierch, ako ho označujú naši severní susedia. V danom momente sa nachádzame na hranici s Poľskom, vo výške 2 002 m n. m., čo si uvedomujeme až neskôr, keďže stúpanie cez dolinu bolo naozaj príjemné. Nechávame za sebou jeden hraničný kameň za druhým, čo je predzvesť jediného – cez Kopu Prawdy smerujeme k Hrubému vrchu, ako prvému bodu Otrhancov. Po krátkej anabáze na červenej turistickej trase sa jej farba mení na zelenú.
Stúpanie je relatívne znesiteľné, avšak po deväť kilometrovej Račkovej doline človek cíti, že už má niečo za sebou. Po sérii krátkych prestávok a niekoľkých litroch vypitej vody prichádzame na Hrubý vrch, ktorý Poliaci nazývajú Jarząbczy Wierch. Uvedený bod sa týči do výšky 2 137 m n. m., a my zisťujeme, že mýty o náročnosti absolvovania tohto hrebeňa Západných Tatier nie sú vymyslené ani prehnané, čo dokazuje aj absencia ďalších návštevníkov.
Po krátkej pauze pokračujeme na najvyšší bod Otrhancov – Jakubinu. Tu si robíme aj niekoľko spomienkových fotografií, keďže panoramatické výhľady na celé okolie sa len ťažko dájú opísať slovami.
Ďalší vrchol v poradí je Vyšná Magura. Cesta na ňu nám trvá dlhšie ako sme očakávali, keďže počas celého prechodu hrebeňom idete dole a potom hore, a opäť dole a znova hore a takto dookola. To znamená ďalšiu porciu výškových metrov v nohách, ktoré dostávajú čoraz viac zabrať. Všetku námahu a hektolitre potu nám nahrádza pohľad na okolie, čo sa v daný okamih zdá, ako veľmi výhodný výmenný obchod.
Pokračujeme smerom na charakteristický kopec Ostredok. Cestu nám spríjemní kamzík v diaľke a my sme radi, že konečne stretávame na hrebeni niekoho iného okrem nás dvoch.
V diaľke sa už na nás usmieva, alebo skôr škodoradostne smeje, Nižná Magura. Na nej si dávame opäť kratšiu prestávku a rozmýšľame nad tým, že počas celej cesty od Hrubého vrchu až po Nižnú Maguru nebol na trase ani jeden turistický smerovník. Je to škoda, pretože informatívne časy a označenie výškového bodu by bolo viac než vhodné, na takej dlhej trase. Pomaly ale isto začneme klesať a míňame Nižný Ostredok, čo je vrchol mimo značenej turistickej trasy.
Zostup je pomerne náročný a strmý. Na pohode nám nepridávajú ani teploty nad 30 stupňov Celzia ale sme radi, že sme si vybrali takýto okruh a toto klesanie nás čaká na záver. Cestou dole stretávame pár unavených Poliakov, ktorí idú hore na Otrhance a sú prekvapení z toho, že na týchto vrchoch nie je žiadna horská chata. Smutne sa otáčajú smerom naspäť. Keby sa pozreli do turistickej mapy, ako my na začiatku, toto by sa im nestalo. Po vyčerpávajúcom a dlhom zostupe prichádzame konečne na parkovisko ku autu a sme radi, že sme absolvovali uvedený hrebeň Západných Tatier. Turistika nám trvala 9:45 hodín, takže odporúčam väčšie zásoby tekutín, hlavne v letných mesiacoch a skoré ranné začatie kráčania.