Ako som spomínal, po niekoľkých minútach chôdze od Svidovského sedla je pred nami najťažšia pasáž dnešného turistického výstupu. Prekonať približne 300 výškových metrov na necelom 1 kilometri dá zabrať aj skúsenejším návštevníkom hôr. Snažíme sa nesústrediť na to a jednoducho len ideme krok po kroku. Jesenný charakter lesa okolo nás je očarujúci a tak si môžeme vychutnávať farby, ktoré sú pre toto jedinečné ročné obdobie charakteristické.

Počas oddychovej pasáže pozeráme aj do mapy TM VKÚ 1 Nízke Tatry – Chopok – Čertovica. Toto kartografické dielo disponuje podrobnou mierkou 1 : 25 000. Pri danej mierke je zrejmé, že ide o veľmi podrobného partnera na turistiku. Bez problémov si vieme pozrieť napríklad časy turistických trás, keďže ich garantom je samotný Klub slovenských turistov.

Po chvíli ide oproti nám prvý človek, ktorého dnes stretávame. Pozdravíme sa mu a pozeráme, že asi sa vracia z dlhšej pochôdzky, keďže má pri sebe skoro viac vecí ako my ostatní dokopy. Sem-tam sa potešíme nejakým výhľadom na krajinu, pokiaľ to dovolí hustý les. Medzičasom však padla úplná hmla, čo značí škrt cez rozpočet, čo sa týka výhľadom z ďalších miest. Škoda, tešili sme sa na hrebeň Nízkych Tatier, čo by sa krásne otvoril v celej svojej kráse. Vyzerá to tak, že sa budeme musieť uspokojiť len s heslom: „Cesta je cieľ“.

Ideme cez strmšie skaly a nechceme si predstavovať, aké náročné by to bolo pri trochu vyššej vlhkosti. Na určitých úsekoch by som si vedel predstaviť aj pomocné laná, resp. fixné reťaze na uľahčenie výstupu. Je zrejmé, že Ohnište bude tvrdo vydretý vrchol. Kroky vedúce zeleným turistickým chodníkom sa pomaly dostávajú cez 300 výškových metrov a konečne sa dostávame na rovnú plochu, kde si spravíme kratšiu prestávku a doplníme tekutiny.

Prichádzame na Ohnište s absenciou výhľadov

Po opätovnom zahájení turistického dobrodružstva sa predierame pomedzi vyššiu trávu a rôzne dreviny. Trochu zbystríme zmysly, pretože toto je ideálne prostredie, kde by sa mohol vyskytovať aj medveď hnedý, ktorého nechceme vyrušiť. Na okolí však žiadne znaky, s ktorými by sa spájal nebadáme, takže bez problémov pokračujeme ďalej. Je zrejmé, že danou trasou pravdepodobne nechodí veľa turistov, pretože vyzerá miestami zanedbaná. To jej ale zároveň pridáva jedinečné čaro a pokoj.

Trasa nás dovedie po dlhšom čase k turistickému smerovníku označujúcemu bod „Pod Ohnišťom“. Smerovník z roku 2007 ukazuje aktuálnu nadmorskú výšku s hodnotou 1 475 m. Vidíme, že k samotnému Ohnišťu to je už len približne 20 minút. To nám vleje do žíl potrebnú energiu a vyberieme sa smerom k nemu. Taktiež ani táto cesta nenesie známky vysokej frekventovanosti. Miestami nás prekvapí stúpanie, ktoré však po absolvovaní predošlých úsekov vyzerá ako malina. V diaľke rozoznávame vrcholovú ceduľu, takže pridáme do kroku, aby sme boli pri nej čo najskôr.

Sme na Ohništi vo výške 1 535 m n. m. Prevažujú pocity šťastia a zároveň trochu zamrzí hustá hmla znemožňujúca akýkoľvek výhľad na okolie. Je to škoda, pretože podľa fotiek na internete by boli odtiaľto nádherné výhľady na hrebeň Nízkych Tatier. Hovoríme si, že snáď v budúcnosti zopakujeme tento výstup aj v krajšom počasí. Spravíme niekoľko fotiek a sadneme si na zem, aby sme trochu oddýchli.

Mimochodom, Ohnište je známe aj jedinečným prírodným útvarom známym ako Skalné okno. Je to najvyšší obdobný útvar na celom Slovensku. Prístup k nemu však nie je povolený, takže nám ostávajú len fotografie, ktoré vytvoril niekto iný. Pokiaľ chcete, vyhľadajte si to, pohľad naň skutočne stojí za to! Kto vie, možno sa v budúcnosti dočkáme aj oficiálnej trasy ku nemu.

Cesta späť do Malužinej

Po oddychu a prezretí fotiek Skalného okna zahájime chôdzu späť do Malužinej, odkiaľ sme ráno vyrážali. Predpokladáme, že dolu nám bude cesta trvať trochu kratšie ako sem. Netešíme sa však na predieranie drevinami a rôznymi popadanými stromami. Cesta ku Svidovskému sedlu ubehla pomerne jednoducho a sme tak svieži, že si ani nerobíme dlhú pauzu v turistickom prístrešku, ktorý sa tu nachádza. Napojíme sa na žltý značený chodník, ktorým sa dostaneme na asfaltovú cestu. Z tohto bodu už ide o príjemnú prechádzku.

Počas nej sa rozprávame o hocijakých témach, aby nám chôdza ubehla rýchlejšie. Prekvapuje nás, že sme nestretli nikoho ďalšieho počas dnešného dňa. V diaľke už počujeme hukot z lomu a vieme, že čoskoro budeme pri aute. Opäť sa vyhýbame niekoľkým nákladným autám. Čoskoro ale vidíme parkovisko, čo značí ukončenie dnešného dobrodružstva. Hodnotíme ho pozitívne, až na absenciu výhľadov. O to viac sme však nabudení prísť sem znova, aby sme si to užili ešte viac. Ak ešte váhate, či sem ísť, tak si zabaľte do ruksaku turistickú mapu od VKÚ Harmanec a vydajte sa na ďalšie objavovanie slovenskej prírody.