Štiavnické vrchy sú považované za kolísku horskej turistiky v Strednej Európe (iné zdroje hovoria dokonca, že v celej Európe). Je to zásluhou predovšetkým Dr. Téryho, keďže už v roku 1860 tu vzniklo prvé turistické združenie, ktoré spájalo podobne zameraných nadšencov. Vulkanické pohorie sa pýši najvyšší vrchom, ktorý dosahuje 1 009 m n. m. Reč je, samozrejme, o legendárnom Sitne. To sa stalo našim ďalším turistickým cieľom.
Zo Sitna je nádherný výhľad na celé okolie. Pri dobrej viditeľnosti môžete pozorovať Nízke Tatry a dokonca viete rozpoznať aj rysy maďarských kopcov. Samotné Sitno je vyhľadávané vďaka svojej prijateľnej dostupnosti z viacerých smerov, a taktiež kvôli Chate Andreja Kmeťa, či tajomne pôsobiacej tmavej rozhľadni na najvyššom bode. Určite nemôžeme opomenúť početné mýty a legendy, medzi ktorými hrajú prím Sitnianski rytieri.
Prijateľné víkendové počasie a jesenné podmienky boli pre nás ideálnou pozvánkou na výstup. Rozhodli sme sa ho spestriť dlhším okruhom so začiatkom v obci Ilija. Odtiaľ sme plánovali ísť zeleným chodníkom po bod Vlčia jama, kde by sme napojili na modrú trasu vedúcu cez Sitno až po Sedlo Krížna. Tu by sme sa napojili na zelenú značku a zišli opäť do Ilije. Pri tomto plánovaní nám výrazným spôsobom pomohla mapa TM VKÚ 138 Štiavnické vrchy. Vďaka nej sme vedeli lepšie odhadnúť terén a časový rámec, ktorý bude potrebný na prejdenie uvedeného okruhu.
Prichádzame do Ilije
Ilija je menšia obec ležiaca na polceste medzi Banskou Štiavnicou a Svätým Antonom. Leží v krásnom prostredí Štiavnických vrchov a je z nej podmanivý výhľad na Sitno. Ako začiatočný bod je to pre nás ideálne miesto. Ráno prichádzame a parkujeme auto na verejnom parkovisku. Sme tu relatívne skoro, takže obec je pomerne ľudoprázdna. Očakávame, že výstup z tejto strany bude o niečo „komornejší“ ako zo známejšieho Počúvadlianskeho jazera.
Začíname kráčať cez obec a po menších nezrovnalostiach nachádzame správnu cestu na zelenú značku. Tá nás má doviezť ku spomínanej Vlčej jame. Vchádzame do lesa a spoločnosť robí asfaltová cesta, chôdza je príjemná a prevýšenie ani necítime. Les je pekný, len miestami kazia dojem ostatky lesnej ťažby. Pokračujeme ďalej a čoskoro prichádzame ku Petrovej studničke. Je tu lesný prameň a turistický prístrešok, ktorý využívame. Po menšom oddychu ideme ďalej.
Za pomerne krátky čas sme prešli dobrý kus cesty. Oproti turistickým časom sme o trochu lepší, čo môžeme využiť následne pri posedení na Chate Andreja Kmeťa. Na to sa veľmi tešíme. Sme pri turistickom smerovníku označujúcom bod Vlčia jama (729 m n. m.) Tabuľa ukazuje vzdialenosť na Sitno 2,3 km, resp. 1:00 hod. chôdze.
Cez Hrad na Sitno
Vchádzame na modrú trasu. Tá zároveň nesie aj meno po Andrejovi Kmeťovi, významnom kňazovi, polyhistorovi, botanikovi a etnológovi. Sme opäť na asfaltovej ceste. Trasa ubieha bez nejakého zdržania a za pár minút sme pri prameni Granty. Je tu spravené príjemné posedenie, to však tentokrát ignorujeme a pokračujeme ďalej. Blíži sa významná zastávka našej trasy – Hrad Sitno.
Zrúcanina Hradu Sitno dotvára bájnu atmosféru vznášajúcu sa nad týmto miestom. Jeho vznik sa v písomných prameňoch spomína už v dávnom 13. storočí. Za ten čas slúžil mnohým pánom a prešiel si početnými historickými míľnikmi. Na začiatku 18. storočia ho zničili vojská vedené Františkom II. Rákóczim. Pri hrade strávime pár chvíľ a kocháme sa výhľadmi, ktoré sa ponúkajú z jeho najvyšších miest. Taktiež si čítame náučné tabule a pozeráme vizualizácie ako mohol vyzerať v minulosti.
Ideme ďalej a od Sitna nás delí už len pár minút chôdze. Čoskoro pomedzi stromy vidíme televízny vysielať na jeho vrchole. Postupne sa rozostupia stromy a môžeme pozorovať spomínanú Chatu Andreja Kmeťa i svojráznu čiernu rozhľadňu. Na najvyššom bode Štiavnických vrchov si robíme niekoľko spomienkových fotografií a ideme si sadnúť na chatu a občerstviť sa. Jej interiér pôsobí priateľsky a obsluha si tiež zaslúži plusové body za ústretovosť. Po niekoľkých desiatkach minút začneme so zostupom po modrom Chodníku Andreja Kmeťa, ktorý nás dovedie až ku Sedlu Krížna.
Trasa lesmi Štiavnických vrchov
Ideme okolo podmanivého miesta, odkiaľ je čarovný výhľad na Tatársku lúku a celé okolie. Chvíľu pozorujeme krajinu a potom pokračujeme v chôdzi. Pri zostupe zo Sitna sú nainštalované nové oceľové schody. Tie vymenili pôvodné drevené, na ktorých sa už podpisoval zub času. Zostup po nich je príjemný a predovšetkým bezpečnejší. Zvyšujúci sa počet ľudí od Počúvadlianskeho jazera len potvrdzuje obľúbenosť tejto trasy.
My však ideme po modrej trase do lesa iným smerom. Zrazu sme tu len my a úplné ticho. Užívame si to a vychutnávame zároveň. Lesná krajina sa niekoľko krát mení a potvrdzuje to pravdivosť tvrdenia, že turistika je zážitkom v každom prostredí. Postupne prichádzame ku Sedlu Krížna, kde sa skutočne stretáva niekoľko turistických značiek všetkých farieb. Volíme si zelenú a opäť sa vnárame do lesa.
Míňame Pinkov vrch a okolo nás je prekrásny bukový háj. Skryté poklady na turistických trasách mám veľmi rád a tento úsek je jedným z nich. Drobný dážď nám momentálne neprekáža ani po tom, ako opustíme les. Menšou odbočkou sa dostávame čoskoro späť do obce Ilija a pri spätnom pohľade na najvyšší vrch Štiavnických vrchov vieme, že tento výstup stál jednoznačne za to.
