Rastúca výška snehovej pokrývka od sedla Machnaté nám dáva postupne viac a viac zabrať. To, čo sa v letných mesiacoch zdá ako pomerne jednoduchá prechádzka sa aktuálne mení na čoraz väčšiu drinu. Desiatky prejdených metrov nás vyčerpávajú viac ako predchádzajúci kilometer. Veríme však, že s pribúdajúcou nadmorskou výškou a znižujúcou sa teplotou vzduchu bude sneh tvrdší a chôdza jednoduchšia.

Okolitý sneh je absolútne neporušený. Spoločnosť nám robia len (pravdepodobne) vlčie stopy od samotárskeho jedinca, ktorý prekvapivo pomerne úspešne kopíroval značenie turistického chodníka. Na jeden úspešný krok začínajú pribúdať dva, kedy sa prepadneme po kolená, resp. po pás pod snehovú vrstvu. Sme približne vo výške 1 630 m n. m. a vedľa nás sa práve nachádza neoznačený vrch Červená.

S námahou dokráčame k výhľadovému miestu zvanému „Nad Krátkou dolinou“ a počas občerstvovacej prestávky si doprajeme osvieženie a hýčkanie pohľadom na majestátny centrálny hrebeň Nízkych Tatier. Viditeľnosť je veľmi dobrá a môžeme v diaľke zazrieť lyžiarov, ako idú dole z Chopku. Vidíme už aj Krakovu hoľu, ktorá sa z daného miesta za aktuálnych podmienok javí ako nedosiahnuteľný bod. Prešli sme ale dosť veľkú časť dnešného výstupu, takže to nemienime otočiť späť a pokračujeme smerom na najvyšší bod dnešného dňa.

So znižujúcou sa teplotou vzduchu očakávane tvrdne snehová nádielka. Tá zakrýva takmer celý kosodrevinový porast. Prepadnutia sa obmedzujú len na miesta, kde sú priamo pod nami tieto vysokohorské stromy. Problém je v tom, že nevieme, kde presne sú. Síce sa prepadávame menej, zato však hlbšie. Občas sa zamotáme do konárov a musíme si vzájomne asistovať pri vykliesňovaní z daného zovretia. Miestami vyzeráme komicky, pretože volíme ako ideálny spôsob plazenie, aby sme rozložili váhu na čo najväčšiu plochu. Funguje to.

Preplazíme niekoľko metrov, kým nás to tiež neunaví a chôdzou konečne prídeme k turistickému smerovníku „Pod Krakovou hoľou“. Vtedy vieme, že sme už len pár minút od vytúženého vrcholu. Za asistencie niekoľkých obligátnych prepadnutí, počas ktorých používame nevyberavé výrazy, konečne dosiahneme vrchol Krakovej hole! Kým si všetko stihneme uvedomiť okamžite nás očaria panoramatické výhľad na celé okolie. Ako „na dlani“ máme pred sebou Západné Tatry, Vysoké Tatry, o Nízkych Tatrách ani nehovoriac. Cestou hore sme poriadne zabrali ale výhľad, ktorý sa nám otvoril v okamihu maskuje únavu a prežité pocity počas cesty. Pre mňa osobne sa jedná o najkrajší výhľad na Nízke Tatry a ich majestátnosť. Rozhodnutie ísť sem ani na sekundu neľutujeme.

Do reality nás vracia predstava, že musíme ísť aj dole. Opäť sme si naplánovali okruh, čo znamená, že ideme po modrej turistickej trase smerom k bodu „Kosienky, Poľana“. Chodník je slabšie značený, takže nás miestami zachraňujú mobilné online mapové aplikácie, bez ktorých by sme pravdepodobne dosť blúdili. Po príchode k turistickému smerovníku na Kosienkach sme trochu sklamaní z tabule. Tá ukazuje výšku 1 730 m n. m., aj keď v skutočnosti sme približne o 100 výškových metrov nižšie. Je to zvláštne, keď schádzate  viac než 45 minút dole z Krakovej hole a podľa tabule ste len o 22 metrov nižšie.

V tomto bode sa modrá turistická trasa odpája a smeruje na Poludnicu. My ostávame na trase žltej farby a čaká nás pomerne prudký zostup, ktorý si uľahčujeme rôznymi ekvilibristickými prvkami, podľa toho ako nám to snehová vrstva dovoľuje. Čoskoro dosiahneme Sedlo Javorie a pred nami sa týči Tanečnica. Prístup na ňu je však od októbra do júna obmedzený uzáverou. Volíme teda červenú turistickú trasu dolinou Podroh, kde nám robí spoločnosť potok Podrožianka.

Ako postupujeme dolinou vidíme stále viac a viac vyrúbaných stromoch. Dolina vytvára miestami obraz spustnutej mesačnej krajiny. Máme pocit, že sa tadeto prednedávnom prehnala veľká veterná smršť a nechce sa nám veriť, že aj toto je súčasťou národného parku.