Aktuálne sa nachádzame na Kotliskách (1 937 m n. m.) a z hlavného hrebeňa Nízkych Tatier odbočíme na žltý chodník. Ten smeruje na jeden z bočných vetiev Ďumbierskych Tatier. Najvyšší vrch tejto pasáže je Skalka s úctyhodnou výškou 1 981 m n. m. Jednou zo zaujímavostí danej trasy je aj sezónna uzávera. Na naše prekvapenie je jej trvanie ešte dlhšie ako v samotných Tatrách. Dĺžka uzávery začína 15. októbra a končí sa až 30. júna. Daná uzávera sa taktiež vzťahuje aj na ďalšiu bočnú vetvu od Poľany, cez Bôr až po sedlo Sinej.

Kráčame a každým ďalším krokom strácame slová, kvôli kráse, ktorá je pred nami. Táto časť prechodu očaruje viac ako sme si ráno vedeli predstaviť. Menšia hra oblakov a presvitajúcich slnečných lúčov je obdivuhodná. Sami sebe gratulujeme za to, že sme sa vybrali práve sem. Nevadí nám ani menšie klesanie, vďaka čomu budeme musieť opäť nabrať výškové metre, aby sme dorazili na Skalku. Sme udivení pohľadmi na Chabenec a útulňu Ďurková. Viditeľnosť je na západ taká dobrá, že bez problémov vidíme aj masívnu Prašivú.

Skalka a susedná Žiarska hoľa

Počas menšieho oddychu otvárame papierovú skladanú mapu od tradičného výrobcu máp VKÚ Harmanec, ktorú máme so sebou. Ide o kartografické dielo TM VKÚ 1 Nízke Tatry – Chopok – Čertovica. Vďaka jej podrobnej mierke 1 : 25 000 máme presný prehľad o tom ako a kadiaľ treba ísť, aby sa naše turistické plány vydarili. Časové údaje a vrstevnice sú užitočné vzhľadom na lepšie pochopenie terénu a stúpania, resp. klesania, čo nás malo ešte čakať. Mapa napovedala, že práve klesanie bude veľmi náročnou časťou dnešného turistického výletu. K tomu sa však ešte dostaneme.

Ako kráčame v diaľke sa začne vynárať vrcholová tabuľa značiaca výšku 1 981 m n. m., v ktorej leží samotná Skalka. To nám dodá do žil potrebnú energiu a pridáme do kroku, aby sme pri nej boli čím skôr. Krok po kroku ideme a čoskoro skutočne prichádzame k vytúženému miestu. To, čo sa skoro ráno zdalo len ako nedosiahnuteľný cieľ je teraz skutočnosť. Vychutnávame si pohľad na Ďumbier, Chopok i ostatnú dohľadnú časť Nízkych Tatier. Okrem pohľadov na vrcholy nás zaujmú aj susedné doliny nižšie. Lomnistá i Vajskovská dolina vyzerajú veľmi pekne. Určite by sme niekedy chceli navštíviť aj tieto miesta. Záver Lomnistej doliny je charakteristický pämatníkom Jána Švermu. Koniec Vajskovskej doliny označuje jedinečný Vajskovský vodopád.

Po pauze a niekoľkých spomienkových fotografiách pokračujeme v smere na Žiarsku hoľu. Cesta by nám mala zabrať približne 30 minút. Počas chôdze žltým turistickým chodníkom sa priebežne občerstvujeme a obdivujeme okolitú prírodu. Počas tejto polhodiny musíme klesnúť o 140 výškových metrov. Nie je to však náročné klesanie, pretože sa cítime ako počas chôdze obyčajnou lúkou. Prichádzame na Žiarsku hoľu a sme v nadmorskej výške 1 841 m. Pár minút sedíme aj pri tomto smerovníku.

Nekončiaci zostup

Od Žiarskej hole je pred nami už len dlhé klesanie k pamätníku SNP v časti Črmné, kde máme odstavené auto. Nezdržiavame sa a začneme so znižovaním nadmorskej výšky cestou k Bosorkám. Ide o niekoľko skalných útvarov, ktoré sú akoby rozlúčkou s výhľadmi na hrebeň Ďumbierskych Tatier. To sa nachádzame v približnej výške 1 660 m n. m. a dostávame sa do kosodrevinového pásma. Porast je takmer vysoký ako my a niekedy má šírka trasy skutočne priestor len pre jednu osobu. Sem-tam sa o drevinu poškriabeme ale nevenujeme tomu veľkú pozornosť. Pri výške nadmorskej výške 1 500 m sme už úplne v lese. Je tu ticho a pokoj, ktorý v podstate sprevádza takmer celú turistickú trasu.

Dostávame sa ku miestu, ktoré je smerovníkom označené ako Sedlo pod Žiarom. Hlboký les znemožňuje akékoľvek výhľady na okolie. Je však teplo a tak nás stromy aspoň chránia a znižujú vonkajšiu teplotu. Zostup začína byť pomerne monotónny a dlhý. Lesnými cestami prichádzame k smerovníku s názvom Pálenička. Kto vie, možno tu v minulosti skutočne nejaká bola. Ticho v lese je magické a prekvapuje nás úplná absencia zvierat. Podľa turistickej mapy sme už pod hranicou 900 m n. m., čo znamená, že čoskoro sa dostaneme k Strmému vŕšteku, kde sa ku nám napojí červená Partizánska cesta.

Míňame aj toto miesto a po niekoľkých desiatkach minút sa dostávame k Črmnému a vidíme pamätník SNP. K autu to máme už len pár minút. Sme šťastní, že sme dokázali absolvovať takýto výnimočný okruh a trasu. Prešli sme viac než 24 km a prešli 1 300 výškových metrov. Začíname cítiť únavu, avšak prevládajú euforické pocity z daného výkonu. Ak ešte rozmýšľate, či sem ísť, jednoznačne choďte, pretože uzávera tohto bočného hrebeňa sa blíži.