Keď sme v predpovedi počasia počuli, že nás po zdanlivo nekonečnom období doterajšieho „aprílového“ rázu leta čaká celý deň so slnečnou oblohou, rozhodli po dlhšom čase zavítať do Vysokých Tatier. Naším cieľom sa nestalo nič menšie, ako dobre známy Kriváň.
Naša túra začína skoro ráno na Troch studničkách. Na tunajšie turistické pomery prichádzme pomerne neskoro, až okolo pol siedmej, takže miesto na parkovanie je už len posledné. Akoby sa čakalo už len na nás. Sme prekvapení, koľko ľudí tu je. Na smerovníku čítame predpokladaný čas cesty na vrchol štyri hodiny a vyrážame.
Stúpanie sa začína v príjemných teplotách tône lesa, kde pomerne rýchlo dobiehame prvé skupinky turistov. Po hodine šlapania sa ocitáme nad pásmom lesa, kde chodník pokračuje serpentínami v kosodrevine. Naskytujú sa nám prvé výhľady na nezameniteľný Kriváň a Západné Tatry. Po nasledujúcej hodine a pol prichádzame na križovatku, kde sa s našou zelenou značkou stretáva modrá zo Štrbského plesa. Smerovník nám zároveň upresňuje, že k vrcholu by nám to malo z tohto miesta trvať ešte ďalšej poldruha hodiny.
Dostávame sa do skalnatého terénu, kde je chodník veľmi dobre vybudovaný a prichádzame na miesta s nádhernými výhľadmi na Vysoké Tatry. Stretávame veľa turistov, z čoho dedukujeme, že na vrchole asi nebudeme sami.
Po približne hodine nás čaká technicky najťažší úsek cesty. Na pár miestach dokonca musíme využiť aj základné lezecké schopnosti, čo však nie je problém, práve naopak – pridáva to našej túre tú správnu dobrodružnú príchuť. A keď túto časť výstupu bezpečne prekonáme, konečne vidíme dobre známy vrcholový dvojkríž.
Krásny pocit z dosiahnutia vrcholu jedinečnej a legendami opradenej slovenskej hory má však predsa len aj trošku trpkosladkú príchuť, keď zisťujeme, že na neodmysliteľnú fotografiu pri dvojkríži musíme chvíľu doslova stáť v rade. Zišlo sa tu dnes jednoducho naozaj veľa ľudí. Pocitová teplota vzduchu je v tejto výške vďaka svižne vanúcemu vetru typicky vysokohorská, takže z ruksaku vyťahujeme aj naše teplé bundy.
Na skalami obsypanom krivánskom vrchole preto nezostávame dlhšie, ako nejakých desať minút. Po malom občerstvení sa poberáme dole. Oproti nám prúdia ďalší a ďalší ľudia. Snažíme sa byť pri každom kroku obozretní, pretože pri takejto hustej „premávke“ môže aj malá chyba spôsobiť veľké nepríjemnosti. Počas zostupu vyberáme z batohu aj neodmysliteľnú súčasť našej výbavy, podrobnú turistickú mapu Vysokých Tatier. Preberáme si v nej možnosti návratovej trasy a rozhodujeme sa pre tú, ktorá smeruje k Štrbskému plesu, s možnosťou odbočky na Tri studničky. Vedie po modrej značke a poinúka o niečo impozantnejšie výhľady oproti zelenej variante, ktorou sme vystupovali nahor. Vysokotatranské štíty máme neustále ako na dlani a v diaľke pod nami sa postupne objavujú aj pohľadnicové krivky brehov Štrbského plesa.
Po dvoch hodinách sústavného klesania sa ocitáme pri zrkadlovo pokojnej hladine Jamnického plesa. Tu sa odpájame od modrej trasy a pokračujeme po červeno značenom chodníkom Tatranskej magistrály k Trom studničkám. S klesajúcou nadmorskou výškou začíname cítit teplo letných nížin. Keď sa po takmer deviatich hodinách dostávame k zaparkovanému autu, prichádza ten slastný pocit z prežitia nádherného dňa. Sme unavení, ale šťastní a spokojní, že sme dnešnú náročnú, no nezabudnuteľnú túru dobre zvládli