Každý rok o tomto čase v novembri sa koná turistické uzamykanie Kysuckej brány. Pýtate sa, kde sa táto brána nachádza? Nejde o skutočnú, ale o akúsi pomyselnú vstupnú bránu na Kysuce. Presnejšie tie dolné, z južnej strany od Žiliny. Prezradím, že bránu tvoria dve kysucké pyramídy – Brodnianka a Rochovica. Medzi nimi sa tiahne železničná trať, rieka Kysuca a cesta pre autá zo Žiliny do Čadce. A práve na Brodnianke sa brána v novembri do mája nasledovné roka symbolicky uzamyká.
Predpoveď počasia sľubuje jasné slnečné počasie. V našej skupine bude rovnaký počet detí ako dospelých, a tak si trasu skracujeme, aby sme mali pri výstupe na najvyššiu Brodnianku ešte dosť síl. Autobusom o deviatej sa odvážame do Oškerdy, časť Most, ktorá patrí ku Kysuckému Novému Mestu. Bohužiaľ, nadväzujúci prípoj zo Žiliny, ktorý nás mál odviezť až do Snežnice, na nás na autobusovej zastávke vôbec nečaká. Akurát sa pozeráme na jeho odchádzajúci chrbát, keď prichádzame na zastávku. Smola. Vodič autobusu nepočkal, hoci tak má urobiť. Chvíľu čakáme, či predsa len autobus zo smeru od Žiliny nepôjde. Nuž, nejde už žiaden, a tak smerom do Snežnice kráčame asfaltkou pešo. Sme v tieni. slnko tu ešte nezasvietilo, bránia tomu vysoké kopce po oboch stranách. Napokon prichádzame do Snežnice, aj okolo dsc 0495kostolíka po ľavej strane. Aj napriek sviatku Nežnej revolúcie nachádzame otvorené potraviny, kde dokupujem nechladené nealkoholické pivo Radler a deťom mňamky. Chodníčkom naberáme juhozápadný smer a vychádzame nad Snežnicu ku kaplnke. Bohužiaľ, vďaka nášmu časovému oneskoreniu, hlavnú skupinu turistov, ktorá vyrážala z Radole o ôsmej ráno už nevieme dobehnúť, a tak zostávame v počte 6 dospelých a 6 detí. Za našimi chrbtami sa ukazuje takmer dokonalá pyramída Veľkého Vreteňa, kde sú už listy zo stromov dolu. Vidíme tak vrcholový hrebeň, z ktorého sa doľava ku kaplnke v údolí tiahne pás žltých smrekov. Lúčka, ktorou vychádzame, je pasienkom aj pre tmavé a hnedé volky, a tak tu nie sme sami. Za niekoľko minút vychádzame do sedielka, kde sa ukazuje výhľad na druhú stranu ku Žiline s tunelom, kadiaľ pokračuje diaľnica do Bratislavy, obchádzajúca Žilinu. Pozeráme sa na Súľovské vrchy a bezpečne spoznávame špicatú Bradu. Hoci ráno pofukovalo, tu sme v závetrí. Slnko svieti, a tak tu chvíľu oddychujeme. Medzitým nás oneskorený turista. Jedna rodinka sa odpája, my ostatní sme odhodlaní vyšlapať až úplne hore na Brodnianku. Prechádzame chodníkom najprv ku lesu, kde sú v spodnej časti aj vysoké zelené borovice a vchádzame do pekného bukového lesa. Lístie šuští pod nohami. Na hrebeň nás vyvádza dobre prechodený a aj v listí viditeľný serpentínový chodník. Terén je pomerne strmý, a tak sme radi, že nejdeme priamo hore. Pomedzi stromy pozorujeme masív Martinských holí a hrebeň Malej Fatry, ale husté stromy bránia v lepšom výhľade
Vychádzame na hranu a po nej ešte naberáme v už miernejšom stúpaní výškové metre. Prichádzame na užšie miesto, kde sú stromy sčasti vyrúbané, vďaka čomu dsc 0507sa otvára doprava výhľad na dolné Kysuce. Nechýba pyramída Veľkého Vreteňa, vľavo od neho nižší Malý Vreteň a na pozadí Veľká Rača. V popredí Kysucké Nové Mesto, Nesluša, a nad tým všetkým vrcholky Kysuckej vrchoviny a dsc 0518Javorníkov. Vidíme rozhľadňu na Tábore, osadu Majtánky, aj Vrchrieku. Za pár minút sme na vrchole Brodnianky, odtiaľto budeme už iba klesať. Na najvyššom bode je v skrinke vrcholová kniha a lavička.
Doprava aj doľava sa zvažujú strmé svahy, a keďže slnko je po ľavej strane, po tej pravej je pod nami tmavo, na najnižšie položené časti sa slnko nedostane – sú tu v celodennom tieni. Oddychujeme, zapisujeme sa do knihy, vyťahujeme termosky s teplým čajom a dopĺňame energiu. Na týchto miestach sme trochu viac otvorení vetru, ako dolu, a tak tu dlho nesedíme, aby sme nevychladli a začíname schádzať dolu. Najprv ešte po vrcholovom hrebeni, potom sa odpájame viac doľava. Pri strmom zostupe sa hodia turistické paličky alebo nejaký pevná haluz, pretože sa schádza bez serpentín. Zostup všetci zvládajú bez problémov, deti idú ako gule. Nižšie sa ukazujú výhľady na Rochovicu, ktorá je rovno oproti. Práve na Rochovici sa koná otvorenie Kysuckej brány každý rok začiatkom mája.
Schádzame dolu ku zastávke autobusu a odtiaľ ku osobnému vláčiku, ktorý nám ide o 20 minút. Pri nastupovaní do vlaku ešte stretávame ostatných turistov, ktorí tiež absolvovali výstup a stihli aj kapustnicu, či klobásku v pohostinstve v Rudinke. Deti si so záujmom ešte prezerajú takmer pol metrový železný kľúč, ktorým sa brána uzamyká. Na pamiatku si odnášame pamätný list s pečiatkou a úspešný výstup ideme ešte osláviť do pizzérie v Kysuckom Novom Meste. Bola otvorená a pomohla nám aj deťom zahnať hlad.
Na záver ešte dodám, že oblasť Kysuckej brány patrí do najvyššieho 5.stupňa ochrany, a tak sa tu treba pri návšteve tejto lokality aj správať.
