O Turci sa hovorí ako o Turčianskej záhradke. Takto doslova sme tento región poňali pri našej nedávnej návšteve. Čo sme robili? Prechádzali sme sa tu – pomedzi polia, hojdali, opekali a potom vyšli na kopček, odkiaľ sú vraj tie najkrajšie turčianske výhľady. Nechýbala ani návšteva rozhľadne, či prechádzka okolo rybníka. Bolo tu úžasne – jar tu už naplno prepukla a celý Turiec je v tomto období z celého roka asi najkrajší.
Prvý tip, ktorý sme mali, bola hojdačka pri Žabokrekoch na solitérnom strome. Kde ju presne hľadať, nám poradil priamo domáci. Napokon sa mi podarilo lokalitu hojdačky nájsť po zadaní textu Hojdačka aj na stránke Google Maps. Zaparkovali sme asi kilometer od centra pred solárnou elektrárňou. Solitérny strom bolo vidieť z diaľky, a tak sme sa celkom rýchlo zorientovali. Ku hojdačke sme išli najprv po spevnenej ceste, potom sme odbočili do lánov ďateliny, ktoré ku koncu vystriedal hrach. Pomáhala nám mapa TM 120 Malá Fatra – Martinské hole.
Prichádzame do tieňa ku hojdačke a vystriedajú sa na nej postupne všetky deti. Obzeráme si výhľady naokolo, najmä smerom ku Martinským holiam a ku pohoriu Žiar – Zniev je odtiaľto celkom špicatý. Akurát kvitnú jablone a žltá repka – som netušila že sú jej na Turci také veľké žlté lány. Od hojdačky sa rozhodujeme ísť ku neďalekým žabokreckým válovom, ktoré nám poradil ten istý zdroj. Najprv kľučkujeme pomedzi polia, a potom sa o niečo vyššie napájame na rovnakú neznačenú cestičku. Mierne ňou stúpame do malého sedielka. Za ním sa všetko zmení akoby mihnutím čarovného prútika. Z druhej strany nie sú polia, ale sú tu zelené šťavnaté lúky, smerujeme cez kopček Kobyla a kocháme sa pohľadmi ku Lyscu, ktorý sa ukazuje pred nami v celej svojej kráse. Sme na kraji malej kotlinky a na lúke kúsok od chodníka je ďalší pekný solitérny strom – čerešňa alebo višňa, ktorá je už odkvitnutá, ale zato pod ňou je lúka plná žltých práve rozkvitnutých púpav. Až doma som sa dočítala, že aj na tomto strome bola kedysi hojdačka. Po pár metroch prichádzame na kraj malého lesíka.
Stojí tu prístrešok. Poniže sú zaparkované autá – asi domácich – a početná skupinka práve odchádza. Vchádzame pomedzi stromy a klesáme nižšie ku prameňu. Okrem neho sú tu válovy s vodou a pre deti na spestrenie uprostred vodnej hladiny postavička vodníka. Nechýbajú stôl a lavičky. Od stromov sa do vody práve presúva hnedá ropucha. Zdá sa, že sa jej vo vode celkom páči, lebo sa z nej už nevystrčí. Nachádzame starý hrniec, kde úspešne zakladáme oheň na opekanie špekáčikov. Prichádza ďalšia rodinka s kočíkom a malými deťmi – zavítali sem pešo z blízkych Dražkoviec. Dávame sa do reči, aj oni sú tu prvýkrát. Medzitým sa obsadil návštevníkmi aj horný prístrešok. Po naplnení žalúdkov sa oddýchnutí vraciame ku autu, stretávame ďalšie skupinky, aj cyklistov. Výhľady sú úžasné, počasie nám stále praje, čomu sa veľmi tešíme.
Od Žabokrekov sa autami presúvame ku malej obci Socovce. Na briežku nad ňou stojí malý starý kostolík, ktorý patrí k tým najstarším v tejto oblasti. Tip na toto miesto sme počuli v relácii Televíkend. Okrem kostolíka je tu pekný jabloňový sad, ktorý práve teraz kvitne. Jablone sú naplno rozkvitnuté a oproti modrej oblohe vyzerajú ako biele nevesty. A keď sa zastavíte pri kmeňoch pod rozkvitnutými konármi, počuť hlučný bzukot včiel. Nad sadom je kopček Stráž so stožiarom – je vraj najkrajším výhľadovým miestom na Turci. Po pár minútach vychádzame na jeho vrcholovú plošinku a užívame si 360 stupňový výhľad. Ste tu uprostred kotliny, približne rovnaká vzdialenosť je ku Malej Fatre a aj ku Veľkej Fatre.
Tak si obzeráme všetky kopčeky naokolo – Tlstú, Ostrú, Drienok, Zniev, rozkvitnuté žlté repkové polia, strechy domov Socoviec…Neďaleko sa pasie stádo ovečiek. Keď sme nabažení výhľadov, schádzame dolu, ešte si zahádžeme s lietajúcim tanierom a presúvame sa ďalej. Medzi Ďanovou a Folkušovou prechádzame cez ďalšie rozkvitnuté jabloňové aleje rovno pri ceste. Za Ďanovou je rybník, ktorý sme si boli pozrieť pri inej návšteve Turca. Ak je rampa na začiatku cesty vedúcej ku nemu hore, môžete ku nemu ísť autom alebo peši – je to príjemná prechádzka. Celý rybník sa dá obísť, je tu veľa lavičiek a môžete tu natrafiť na rybárov. Od Ďanovej prechádzame cez Folkušovú smerom na Necpaly.
Na briežku pred Necpalmi stojí rozhľadňa – sme na vyhliadke Brotnica nazvanej podľa vŕška Brotnica na druhej strane cesty. Pri rozhľadni stojí dvojkríž, ktorý tu ešte pár rokov dozadu nestál. Bicykel, ktorý krášlil interiér rozhľadne kedysi, tu už nie nie. Lúky v okolí rozhľadne sú plné vysokých žltých rozkvitnutých prvosienok. A máme šťastie – práve, keď stojíme na kopčeku, zdola vychádza kolóna asi 20 historických áut. Najprv sme si mysleli, že je to svadba. Keď idú okolo nás, tak si mávame ostošesť a autá na pozdrav hlasno trúbia. Šťastná zhoda náhod. Od rozhľadne je pekný pohľad na Necpaly a vrcholový hrebienok Lysca. Do jeho najvyšších partií iba prichádza jar. Poniže trčí veža ranogotického evanjelického kostola, ktorý bol farským kostolom. Je obkolesený múrom a je tu aj menší cintorín, na ktorom zaujme krypta rodiny Justhovej, ktorí boli patrónmi kostola a farnosti. Kostol ma zaujímavé fresky, na ktoré sme nahliadali cez zatvorené presklené dvere.
Na Turci určite platí, že na každom kroku sa tu dá nájsť nejaká prírodná alebo kultúrna, či historická pamiatka. Hojdačka pri Žabokrekoch a rozhľadňa, ktorú sme navštívili, neboli v tomto regióne jediné. Tak máme dôvod sa sem znova vrátiť. Už teraz sa teším na ďalšiu návštevu.