Po upršanom a chladnom septembri v októbri vypuklo pravé inverzné počasie. Ráno sa v údolia váľajú hmly, ale hore, na horách panuje slnečné gýčové počasie, ktoré na mnohých miestach atakuje teplotné rekordy. Ak chceme ísť za slniečkom a výhľadmi, treba si to kamsi vyšlapať. Počas dušičiek padá voľba na lúčny Stoh zo Štefanovej cez Medziholie. V Žiline sa dá hmla krájať, ale stačí prísť za mesto a hmla zrazu mizne. Od Belej už vidíme aj oblohu a malofatranské kopčeky, je jasné, že bude pekne!
V Štefanovej parkujeme pred dedinkou na parkovisku, zaplatíme vstupné 3 Eurá. Je päť stupňov, a tak sa nezdržiavame, treba sa hýbať. Dávame batohy na plecia, paličky do rúk a začíname odhodlane kráčať. Je pol ôsmej. Prechádzame okolo chaty pod Lampášom . Plánovali sme tu stráviť víkend, ale chata je pre málo návštevníkov zavretá a potvrdzujú to aj tmavé okrná. A pritom je také krásne počasie, v Čechách mali 28. októbra voľno a veľa našich susedov smerovalo práve do Malej Fatry. Krátko za chatou začínajú blatové peripetie. Asi tu aj predchádzajúce dni prešlo veľa ľudí, a tak je blatko mazľavé, šmykľavé. Ideme štýlom čo najviac sa vyhýbať hlavnému chodníku, hľadáme bočné, menej prešlapané cestičky po tráve alebo lístí. Čiastočne sa nám to darí. Pod Šlahorkou sa chodník zlepšuje, ideme lesom napravo od chodníka. Začína na nás svietiť slnko, bundy sme dali dolu už skôr.
Zopár ľudí schádza dolu z ranného fotenia. V Medziholí je iba pár ľudí, ešte nie je ani deväť hodín. Pijeme vodu proti smädu a vychutnávame si ranný kľud. Po chvíli berieme opäť paličky do rúk a pokračujeme v stúpaní. Míňame aj žltú značku, naša červená odbočuje doprava. Traverz po žltej značke som išla v živote iba raz, keď sme pred mnohými rokmi išli hrebeňovku Malej Fatry. Bolo zlé počasie a nás čakal výstup na Veľký Rozsutec. Tak sme išli traverzom, ale veru už nikdy viac. Miestami blatko, ale sú tu aj kamienky a občas idem viac vpravo lesíkom, kde sú vyšlapané chodníčky. V strmom stúpaní sa postupne dostávame nad ihličnatý les na hranu. Tešíme sa, že to najprudšie stúpanie je za nami. Odmeňujú nás stále sa zlepšujúce výhľady. Otáčame za za Veľkým Rozsutcom. V údoliach sa váľajú hmly. Krásne trčí lúčna Osnica s hnedými svahmi. Náš chodník je viac lúčny, a toto sú cestičky, ktoré mám najradšej. Mäkučké. Vychádzame do sedielka. Dobieha nás partia z Oravy. Zhora oproti nám schádza pán so psom, inak nestretávame nikoho. Nasleduje posledných asi 150 výškových metrov, chodník lemujú aj paličky zimného trasovania.
Chce to odhodlanie vyšlapať ešte tých pár výškových metrov. A prichádzame na vrchol, kde sa ukážu pohľady na pokračujúci malofatranský hrebeň – Steny, Hromové, Chleb, najvyšší Kriváň a trčí aj jeho menší brat. Dávame batohy dolu a obzeráme krásu naokolo. Je desať hodín, čas máme dobrý. Sme iba o tri metre nižšie ako Veľký Rozsutec, na jeho vrchole sú tiež turisti. Je neuveriteľne teplo, takmer bezvetrie, stačia iba krátke rukávy. Hmla ešte ukrýva Martin aj Žilinu. Obzeráme sa naokolo – vidieť Zázrivú a je chotár s Paráčom, viac vpravo je Minčol s Kubínskou hoľou. Na obzore Pilsko a Babia hora. Nechýba Šípska Fatra, Kopa, Veľká Fatra s Rakytovom, Čiernym Kameňom a Ploskou a Nízke Tatry. Ako sa slnko viac posúva doprava, zlepšuje sa viditeľnosť aj na Západné Tatry. Dokonca vidíme aj Námestovo pri Oravskej priehrade.
Vľavo od Veľkého Rozsutca trčí Veľká Rača. Pupov sa zdá byť odtiaľto úplne maličký, Mravečník je rozložitý. Za Sokolím sa ukazuje špicatá Ľadonhora a špička kysuckého Vreteňa, aj Straník. To sú iba niektoré kopce z výhľadu. Oddychová hodinka na vrchole ubehne veru rýchlo. Stihnem si dať kávu s mliekom z termosky, ochutené nealko pivo a pohár čaju s bazovým sirupom. Začína zostup – ideme rovnakou trasou, aby sme si ešte vychutnali pohľady na Veľký Rozsutec. Myslím, že práve kvôli týmto pohľadom sa na Stoh chodí. Mohli by sme pokračovať na Poludňový Grúň, ale tu sa opravuje chodník a netušíme, v akom stave je chodník do Štefanovej, kde sa musíme vrátiť ku autu. A tak si radi výstupovú cestu prejdeme aj v opačnom smere – na Stohu sme v tomto ročnom období po dlhom čase. V opačnom smere sme stretli ešte dobrú dvadsiatku turistov, ktorí zápasili so strminou, nechýbali ani štvornohí miláčikovia. Blatko dolu nad Štefanovou trochu obschlo, a s pomocou paličiek sme pred jednou poobede dolu. Počasie je gýčové, tak ešte si fotím majestátne Poludňové skaly a rozorvaný Rozsutec. Doma sa stihneme ešte zabaviť s deťmi a ja si dám v cukrárni riadnu Parížsku tortu. Za odmenu.
Výstup na Stoh stál za to, odmenil nás krásnymi výhľadmi. Na toto miesto sa určite oplatí vystúpiť a pokochať sa okolitou krásou.