V okolí Štiavnických Baní sa dá nájsť vskutku veľa pekných a zaujímavých miest na turistiku. My sme sa rozhodli pozrieť sa na časť hrebeňa Štiavnických vrchov v okolí vrchu Tanád a Paradajs. Hľadali sme miesta s výhľadmi na Banskú Štiavnicu. Taktiež sme si chceli pozrieť aj starú menej známu kalváriu v Hornej Rovni.
Nad Štiavnické Bane vychádzame pešo po miestnych komunikáciách, spočiatku po asfaltových, potom len po spevnených. Prechádzame okolo kríža a rozpadávajúcej sa usadlosti, ktorej strecha je už deravá a zjavne má už svoje za sebou. Cez lúky prichádzame na miesto zvané Farárova hôrka, potom prechádzame aj cez malý hájik, ktorý je tvorený borovicami. Lúky na konci leta sú plné rozkvitnutých kvetín, nachádzame trezalku aj materinu dúšku. Pripájame sa na červenú značku, ktorá sem vedie zo sedla Pleso nad Richňavským jazerom. Po pravej strane sa ukazuje penzión Altmayer v Hornej Rovni, kam sa doprava odpája modrá značka. My sa však držíme červenej a vystupujeme na malý briežok pred nami, odkiaľ sa ukazuje ešte krajší výhľad. Usadlosti Štiavnických Baní máme ako na dlani.
V južnom smere sa vypína silueta najvyššieho vrchu Štiavnických vrchov – Sitna. Z tohto smeru je naozaj majestátny. Zakrátko prichádzame ku vrchnej budove štvorsedačkovej lanovky, ktorá vedie ku hrebeňu zdola od Hodrušského tajchu zo Salamandra resortu. Je známym lyžiarskym strediskom v Štiavnických vrchoch. Lanovka premáva aj cez leto a využiť ju môžu okrem turistov aj cyklisti – bicykel sa dá vyviezť. Od lanovky nás vedie červená značka krátkym prudším stúpaním na kopček Tanád – to už stúpame listnatým lesíkom. Objavujú sa postupne výhľadové skalky, z ktorých si obzeráme v spätnom pohľade lúčnaté časti hrebeňa v okolí Kanderky. Prichádzame na miesto, kde sa odpája doprava dolu žltá značka – práve po tejto značke by sme chceli schádzať dolu.
Z hrebeňa sú striedavo výhľady napravo aj naľavo. Nie je tu veľa rovných úsekov, buď stúpame alebo klesáme. Vychádzame na ďalší malý vrcholok, po ktorom nás čaká klesanie. Pred nami sa objavujú po prvýkrát lúky Paradajsu. V sedielku dolu stretáme miestneho turistu. Pozná terén lepšie ako my, a tak sa s ním dávame do reči. Potvrdzuje nám, že lúky pred nami patria k Paradajsu, a tak sa rozhodujeme, že budú naším cieľom – práve z týchto miest by mala byť Banská Štiavnica ako na dlani. Na hrebeni sa objavujú aj ihličnaté stromy a zo sedielka nasleduje stúpanie.
Potom opúšťame les a klesáme na lúky. V sedielku je jedna zo zastávok náučného chodníka týkajúceho sa geológie okolia Banskej Štiavnicie. Hore na lúky je to už iba kúsok, deti sa rozbiehajú do kopca a my zaostávame. Za nami kúsok ďalej pri lese stojí prístrešok a je tu ďalšia zastávka náučného chodníka. Vychádzame hore na výhľadové lúky. Sú tu ďalšie malé pyramídky rôznych hornín náučného chodníka. Veľmi sa tešíme, že sa otvára vskutku krásny pohľad na Banskú Štiavnicu. Články na internete naozaj neklamali – cítime sa tu ako v raji. Vidieť Kalváriu, Nový zámok, celú historickú časť Štiavnice ako aj časť, kde je sídlisková zástavba. Vľavo od Štiavnice sa ukazuje menšia Banská Belá. Pomedzi ihličnaté stromy si všímame aj pokračujúci hrebeň ku vrcholu Paradajs, z ktorého červená značka potom klesá na Červenú studňu.
V celej svojej kráse sa v diaľke vpravo týči Sitno s vysielačom a ukrytými ruinami sitnianskeho hradu na plošinke pod vrcholom vľavo. Viac vpredu je náš hrebeň Tanádu odkiaľ sme prišli a vpravo v diaľke sa ukazuje lúčnatá Kanderka. Zostávame tu pomerne dosť dlho, podľa môjho názoru je to vskutku to to najkrajšie výhľadové miesto na celej dnešnej trase. Potom sa otáčame na spiatočnú cestu. Obloha sa trocha mračí, ale kým sa vrátime ku Tanádu, tak sa opäť vyčasuje. Z Tanádu pohodlnou a pomerne širokou cestou klesáme z hrebeňa už po spomínanej žltej značke smerom ku Hornej Rovni. Ani sa nenazdáme a sme dolu na lúkach. Tu nás čaká ďalšia miestna zaujímavosť – stará kalvária, o ktorej sa tvrdí, že je staršia ako tá, ktorá je v Banskej Štiavnici. Jej sedem zastavení tvoria kamenné bloky umiestnené v malom briežku v aleji medzi lipami. Na jej konci sú kríže a dve kamenné sochy. Je tu aj torzo – vyschnutý strom už iba so suchými pahýľmi jeho konárov.
Prechádzam kalváriou – a nie som tu sama. Na tráve predo mnou prebieha niekoľkokrát tmavohnedá veverička. Prichádzam až ku horným krížom. Z týchto miest sa otvára pohľad na štiavnickú Kalváriu, Nový zámok a vidím aj časť výhľadových lúk Paradajsu, z ktorých sme sa práve vrátili. Od kalvárie prichádzame ku penziónu Altmayer. Pôvodne sme sa tu chceli s deťmi najesť, ale bohužiaľ, vstupné dvere sú zamknuté. Potom si všímame, že reštaurácia je otvorená iba od štvrtka do nedele, a dnes je utorok. Smola. A tak schádzame dolu už mimo turistickej značky po miestnej spevnenej komunikácii. Obed sme napokon absolvovali v penzióne Eliška v centre Štiavnických Baní, kam sme prišli okolo zaujímavej barokovej zvonice a zrekonštruovaného banského domu. Veľmi ochotne nám tu pripravujú pre deti palacinky s nutelou a so šľahačkou. Sedíme vonku a deti zatiaľ využívajú malé ihrisko s pieskoviskom, šmykľavkou, hojdačkou a malým domčekom na hranie. S jedlom sme spokojní, aj presso káva je výborná. Pýtame sa na miestnu zrekonštruovanú baštu na začiatku Baní a od personálu dostávame zaujímavý podrobný leták o miestnom náučnom chodníku vedúcom zaujímavosťami Štiavnických Baní. Ale o tom až niekedy nabudúce.
Dnešný výlet nás presvedčil o tom, že turistika v Štiavnických vrchoch znamená ísť buď hore alebo dolu. Hrebeň v okolí Tanádu určite nebol nudný a lúky Paradajsu patrili ohľadom výhľadov k veľmi peknými miestam – a to nemusíte vôbec stáť na najvyššom Sitne. Čerešničkou na torte bola pre mňa kalvária v Hornej Rovni so svojím jedinečným genius loci.
