Prázdniny síce skončili, ale dni sú ešte dostatočne dlhé na to, aby ste si vyšli na výlety cez víkendy. Prinášam tip na prechádzku na dve zaujímavé miesta na Liptove.
Tým prvým miestom sú meandre rieky Lúžňanka nad Liptovskou Lúžnou. Už som o tomto mieste veľa počula a videla mnoho fotiek z tohto miesta, a tak sme boli radi, že máme možnosť sem zavítať. Je nedeľné ráno, a tak máme šťastie na pomerne prázdne cesty. Autom sme prešli na východný koniec dedinky, a tu zaparkovali. Odtiaľto sme to ku meandrom nemali ďaleko – zvládne to každý. Na zelenej lúčke na pomerne malom úseku sa tu pôvabne kľukatí riečka. Meandrov je tu habadej a ako sa krútia, tečú aj veľmi blízko seba. Určite odporúčam vyjsť aj na drevenú rozhľadňu, ktorá tu bola postavená práve preto, aby ste z nej mohli z nadhľadu lepšie pozorovať toto úchvatné prírodné divadlo. Ja som meandre videla zhora v tvare srdca a dávali sme si aj otázku, či tá riečka fakt tečie do kopca, ako sa chvíľami zdalo. Tak sme to potom išli bližšie preskúmať, na lúčke sme sa prešli popri meandroch, a to doslova, od začiatku až do konca. Na pomoc pri našom pokuse sme si zobrali loptičku, ktorú sme nechali plávať na vodnej hladine. Chvíľami išla rýchlejšie, chvíľami pomaly, chvíľami zastala na plytčine na kraji meandru, a tak sme jej v pohybe museli trochu napomôcť. Bola to fyzika v praxi a zistili sme, že žiadny tok smerom do kopca tu veru neexistuje, bol to iba klam – zdanie. Páčili sa nám aj neďaleké senníky. Boli to aj pasúce sa stádo kravičiek a nechýbali ani zbalené pevné stohy slamy naukladané na kopy, na ktoré sa dobre vyliezalo. Okolie dotvárali svahy Nízkych Tatier a dali sa pozorovať aj kopčeky Veľkej Fatry, presnejšie okolie Čierneho Kameňa.
Keďže to odtiaľto nebolo ďaleko ku bývalej baníckej osade Magurka, kde sa nachádza aj chata rovnakého mena, bolo jasné, že pôjdeme práve sem. Pokračujúc po ceste sme autom prešli popod osadu Železné, potom sme klesli do časti Tajch v Ľupčianskej doline. Toto miesto sme už poznali z cyklistických potuliek, ktoré som spomínala v článku, práve tu sme sa na cyklovýlete otáčali. Teraz sme odtiaľto v stúpaní cez Kapustisko prišli až ku osade Magurka, všimli sme si tu aj modrú turistickú značku, ktorú ešte spomeniem. Ak sem idete na bicykli, môžete ísť od meandrov kratšie spojnicovou zelenou značkou medzi Železným a Magurkou. Nechceli sme autom zachádzať do osady, parkujeme pod malým baníckym kostolíkom, ktorý je zasvätený Ružencovej Panne Márie. Kaplnka bola pôvodne zasvätená svätému Klementovi – patrónovi baníkov a námorníkov. V kostolnej veži je rapkáč, ktorý rapkaním zvolával baníkov do práce a ohlasoval koniec práce. Nad kostolíkom míňame erb Magurky a drevenú tabuľu s názvom osady a uvedenou nadmorskou výškou 1047 metrov nad morom. Po asfaltovej ceste pokračujeme už vrstevnicovo ku spomínanej chate Magurka. Podľa smerovníkov zisťujeme, že tu je Magurský zlatý náučný chodník. Z Magurky vedie do vyššie položených častí ihličnatým lesom aj popri spomínanej modrej turistickej značke, ktorá vychádza do sedla Latiborskej hole na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Odtiaľto pokračuje po trase vrcholovej červenej značky do sedla Zámostskej hole a schádza po žltej turistickej značke cez Striebornicu naspäť do Magurky. Časť, ktorú sme prešli my, bola nenáročná, nemali sme ambíciu ísť vyššie.
V Magurke sa ťažila ruda, ktorá sa upravovala v Bašovni. Okrem rudy a zlata sa tu ťažil aj antimón, dokonca tu bolo najväčšie ložisko antimónu v celej Európe. Zaujímavosťou je, že v roku 2009 tu bol objavený nový striebrosivý minerál chovanit. Viac informácií o chodníku nájdete tu. Pre tých, čo idú SNPčku nízkotatranským hrebeňom, môže byť Magurka miestom úniku z hrebeňa napríklad v prípade horšieho počasia. Chata Magurka veľmi rada prichýli turistov a kohokoľvek, kto sem zavíta za oddychom, či pokojom, ktorý z tohto miesta doslova vyžaruje. Veľmi sa nám tu páčili opravené pôvodné banícke chalúpky, ktoré sa teraz používajú najmä na rekreáciu. Chata Magurka, na ktorú sme boli zvedaví tiež, má vonkajšiu terasu – tu sme si posedeli a ochutnali ponuku dňa, treba počítať s tým, že sú tu vyššie ceny. Interiér vo vnútri bol tiež veľmi pekný. Okrem nás tu boli najpočetnejší cyklisti, ktorí sa tu po stúpaní tiež veľmi radi zastavia. Vzhľadom na prevýšenie sú to častejšie cyklisti na elektrobicykloch, horskáče ich malo iba zopár. Po jedle sa deti dobre zabavili na detskom ihrisku. Je zasadené na lúke pod chatou na rovnej ploche, tak sa tu dá hrať dokonca aj futbal. Okrem svahov hlavného hrebeňa Nízkych Tatier sa ukazoval aj mohutný Salatín. Časti ihriska boli urobené z dreva, s využitím lán, nechýba tu väčší prístrešok s miestom na posedenie a opekanie. Zaujala drevená postavička baníka, ktorý pripomína banícku minulosť tejto lokality, aj s ukážkami hornín a minerálov. Na ihrisku sú aj tabule detského náučného chodníka o faune v Nízkych Tatrách. Na spiatočnej ceste sme ešte poobdivovali chalúpky, porozprávali sa s cyklistami, ktorí práve vyšli zdola ku kaplnke, obzreli si starý cintorín pod kaplnkou, a potom sme sa opatrne po ceste zviezli autom do Partizánskej Ľupče, odkiaľ sme pokračovali ku Liptovskému Mikulášu. Na niektorých miestach boli rozbité úseky opravené novým asfaltom, ale aj tak treba počítať aj s rozbitými časťami a na cestu autom si tiež treba vyhradiť dostatok času. Nabudúce skúsime až ku chate vyjsť na horských bicykloch – bude to pre nás výzva.
Všetkým, ktorí zavítajú na tieto miesta, prajem príjemné objavovanie.