Medzi zaujímavé miesta, ktoré prekvapia tým, čo ponúkajú, patrí Haluzická tiesňava. Pýtate sa, kde sa nachádza? Nájdete ju neďaleko od Trenčianskych Bohuslavíc pri dedinke Haluzice v regióne stredného Považia. Ak sem zavítate, nájdete tu hneď niekoľko zaujímavostí. Ale pekne po poriadku.

O tejto lokalite sme už veľa počuli, mnohí naši známi ju už navštívili, a tak sme boli zvedaví aj my. Podarilo sa nám ju navštíviť v deň, keď panovalo už jarné počasie a bolo veľmi príjemných 17 stupňov. Auto sme zaparkovali pri turistickom smerovníku na začiatku obce Haluzice. Prvú zaujímavosť, ktorú sme navštívili, bola ruina starého kostolíka zo začiatku 13. storočia. Kostolík mi svojím vzhľadom pripomínal podobný kostolík nad Sedliackou Dubovou na Orave alebo Katarínku v Malých Karpatoch. Skraja stojí strážna veža, areál obkolesuje múr, za ním je cintorín a vrch Hájnica, o ktorom bude tiež reč.

Kostol bol počas jeho histórie goticky a renesančne prestavovaný, teraz je však z neho ruina. Je možné, že jedinou zachovanou časťou z jeho interiéru je socha Madony, ktorá je teraz vo farskom kostole v Beckove. Okolie pokrývala zelená tráva, kde niekoľko turistov odpočívalo a vyhrievalo sa na slniečku. Od kostolíka sa ukazuje Považský Inovec, sčasti výhľadom bránia borovice a iné stromy, ktoré boli vysadené v tiesňave za účelom spevnenia jej svahov. Priamo za vežou sa totižto dolu ukrýva spomínaná Haluzická tiesňava. Tá sa stále rozširuje a prehlbuje.

Práve sem smerovali od kostolíka naše kroky. Tiesňavou vedie lesný náučný chodník. Na jeho začiatku sme si mohli pozrieť, aké listnaté stromy tu majú svoju prevahu. Je to aj zaujímavé lesnícke miesto. Tiesňavou sme postupovali v smere zdola nahor, takže sme najprv zišli cez lúky a potom do lesa ku Haluzickému potoku na najnižšie položené miesto v tiesňave. Zostup trochu blatistým strmším terénom nám uľahčovali laná. Hneď dolu sa na potoku nachádza väčšia kamenná prehrádzka z roku 1920. Na toku potoka je ich v tiesňave niekoľko a vytvárajú tu výnimočnú technickú pamiatku. V nedeľu tesne popoludní sme tu stretli iba zopár ľudí, a tak nás prakticky nič v kochaní sa prírodou nevyrušovalo. Prichádzajúcu jar oznamoval veselý a neutíchajúci štebot vtákov, ktorý sa ozýval zo všetkých strán.

Početnou popínavou rastlinou v tiesňave je napríklad brečtan, zo stromov sú to agáty, javory, vŕby, buky, jelše, či jasene. Korene stromov majú za účel spevňovať pôdu a zvyšovať jej odolnosť proti erózii, koruny stromov zachytávajú vodu. Svahy tiesňavy boli umelo zalesňované a spevňované. Aj hrúbka lián popínavého brečtanu, ktorý sa tiahne po vysokých stromoch, bola veru úctyhodná, ešte som brečtan takýchto rozmerov nevidela.

Keď sme vyšli z tiesňavy, vrátili sme sa ku smerovníku a pokračovali ku menšej rozhľadni na vrchole Hájnica. Stromovou alejou sme sa najprv priblížili pod kopček. Myslím, že výstup ku rozhľadni ako aj prechod tiesňavou zvládnu všetky vekové kategórie. Ak chcete ku rozhľadni vystupovať po menej strmšom chodníku, pokračujte za odbočkou náučného chodníka popod kopček ešte kúsok ďalej, až naľavo uvidíte vrchol Hájnica. Tento prístup využívajú aj cyklisti, zopár sme ich tu stretli. Výhľad od rozhľadne je na všetky svetové strany.

Ukáže sa Považský Inovec, ale aj Strážovské vrchy, či Biele Karpaty – napríklad Lopeník vpravo nad Bošáckou dolinou, či vysielač na Veľkej Javorine vľavo. Zhora sme obdivovali aj ruiny kostolíka a Haluzice pod nami. Na druhej strane Váhu sa ukazoval na skalnom brale hrad Beckov. Pohľady do diaľky na vzdialenejšie Vršatecké Bradlá, či Trenčín s hradom už viac kazil opar. Pri rozhľadni bolo dosť veterno, a tak sme si pod ňou našli závetrie, kde sme sa najedli. Medzitým ku rozhľadni vychádzali ďalší a ďalší ľudia. Z Hájnice je možné pokračovať cez až do Trenčianskych Bohuslavíc. Oproti sa na blízkom Tureckom vrchu tiež nachádza pekné výhľadové miesto – sem Vás dovedie modrá turistická značka.