Letné prázdniny sú ako stvorené na objavovanie nových miest a končín na Slovensku. Tento rok počas pandémie to platí dupľom. Do partie priberáme k sebe dve kamarátkine deti, a v zostave 3 dospelí a 4 deti sa vyberáme na preskúmanie oravskej Havranej, ktorá patrí ku Zázrivej. Naposledy sme si tu obzerali drevenú zvoničku pri horskom hoteli Havrania teraz by sme sa chceli prejsť okolo miestnych chalúpok do lúčneho výhľadového sedla pod Havranským vrchom, ktoré sme od zvoničky obdivovali.
Autom parkujeme v časti Havrania pri ceste neďaleko miestnej Coop Jednoty Trstená. Deti si kupujú niečo na posilnenie, my s ľadovou kávou zostávame naprázdno – už sa vypredala. Ja chvíľku využívam na to, či by nám niekto neporadil cestičku ku sedlu Priehyba pod Havranským vrchom cez miestne lazy. Chceme urobiť okruh, naspäť sa zo sedla budeme vracať po cyklotrase, ktorá ide zväčša lesom.Máme šťastie a dostávame cennú radu, že pri dome č. 88 máme z asfaltovej ceste odbočiť na nenápadnú cestičku dohora. Vľavo od Jednoty začíname po asfaltovej ceste, ktorá vedie poniže žltej turistickej značky ku hotelu Havrania.Na čarovnú cestičku naozaj naďabíme, a tak začíname vystupovať dohora.
Prichádzame ku prvým chalúpkam. V predzáhradke sú rozkvitnuté kvety a kúsok od chalúpky aj pekný prístrešok, ktorý používajú domáci. Stúpame ďalej. Zaujímavé je, že v tráve nás vedie pekne vykosená cestička, a tak intuitívne tušíme, kadiaľ pokračovať. Ukazujú sa pekné pohľady do doliny. Prichádzame ku ďalšej skupine chalúpok. Breše tu uviazaný pes, a tak si dávame pozor, aby sme sa nedostali k nemu príliš blízko. Pozeráme, kde sa asi nachádzame v mape. Zdá sa, že cyklotrasa je kúsok nad nami vpravo, ale na ňu nechceme kvôli obmedzeným výhľadom. Našťastie, prichádza domáci. Ochotne nám radí, ako ďalej. Vraj musíme zísť v členitom teréne dolu a od naukladaného dreva nájsť cestičku vedúcu hore. Schádzame teda po kamenistej ceste. Keď prídeme dolu, je tu značka súkromného pozemku. Prichádzame ku siahoviciam dreva.
Sprvu pokračujeme po ceste, ale to schádzame až príliš dolu a nevhodným smerom. A tak sa vraciame ku siahoviciam dreva. Prechádzame lesom, potom cez potok a úspešne triafame na ako tak viditeľný chodníklúčkou už mimo lesa. Je to chodník, ktorý sme videli zhora pri rozhovore s domácim. Rastie tu mäta a aj vysoká žihľava, a tak upozorňujem deti s krátkymi nohavicami. Chodníčkom vychádzame na pokosený briežok, kde objavujeme schovanú starú chalúpku pod stromami, strechu má už deravú. Počujeme aj ovce, sú dokonale ukryté v tôni pod stromami neďaleko od nás. Chodníčkom pokračujeme hore. Sú tu dve chalúpky. Potom prichádzame na vyššie položené lúky a pasienky. Zdá sa, že lesom už nepôjdeme.
Nad nami je posledná skupinka chalúp, pri ktorej sú aj malé políčka a záhradka – sú tu vysoké palice s fazuľou. Opodiaľ nechýbajú ani žliabky na zachytávanie vody. Na pasienku sú ohradníky – sú tu mladé ovce. Keď prechádzame okolo nich, utekajú sa schovaťku ihličnatým stromom na druhej strane pasienka. Sprava vychádza z lesa cyklotrasa. Pred nami vľavo je smerovník – do sedla pod Havranským vrchom sme teda úspešne trafili. Tešíme sa.
Povyše smerovníka je poľovnícky posed, kúsok pod ním si na lúke rozkladáme deku. Deti si vyberajú desiatovníky a baštia. Máme so sebou aj ďalekohľad, ktorý postupne putuje z rúk do rúk. Obzeráme si Paráč, či Minčol a Kubínsku hoľu a aj chalúpky, okolo ktorých sme išli. Je to tu hotová balada. Horné stráne sú pokryté súvislým lesom, čo sa dnes len tak nevidí. O to radšej chodíme na takéto miesta. Deti si to až tak neuvedomujú, my dospelí áno. Keď sme dostatočne oddýchnutí, vydávame sa na spiatočnú cestu. Do sedielka prichádza žltá a zelená cyklotrasa z vedľajšej doliny Končitá, ktorá tiež patrí ku Zázrivej. Prechádzame okolo pasienkov, ešte zamávame chalúpkam a domácim, ktorí nakladajú seno, a vnárame sa do lesa. Pokračujeme po žltej cyklotrase, ešte prechádzame cez rampu. Cesta je suchá, dlho nepršalo, a tak tu žiadne blato nie je. Nestretávame vôbec nikoho, iba pána, ktorý so strojom pripravuje klády vyťaženého dreva na zvážanie.
Najprv schádzame smerom dolu, potom ideme miernym stúpaním. Zrazu počujeme ovce, z cesty odbočíme a po pár krokoch vychádzame z lesa na kraj lúky. To kúsok poniže prechádza pastier so svojim stádom oviec so strážnymi psami. Dcérka pohotovo hovorí, že pes veru musí byť čierny, lebo by ho medzi tými bielymi ovcami ani nebolo vidieť. Vraciame sa na cyklotrasu a čoskoro prichádzame na asfaltovú cestu, z ktorej sme ráno odbočili. Najviac strmá je hore. Potom sa začínajú objavovať chalúpky. Z jednej zostali už iba trámy a nich trčí komín. Prichádzame na miesto, kde sa kruh uzatvára. Deti sa tešia do ešte otvoreného obchodu, kde si každý kupuje malú odmenu. Ja medzitým skúšam v blízkom penzióne, či dá ešte zajazdiť si v prírode na koníkoch so sprievodom. Je skoršie popoludnie. Dostávame informáciu, že najvhodnejšie je to doobeda alebo podvečer, a treba sa dopredu telefonicky dohodnúť. Za koníkmi sem určite ešte prídeme.
Prechádzka zázrivskými lazmi nebola taká úplne jednoduchá. Okrem mapy TM 110 Malá Fatra – Vrátna nám pomohli aj užitočné rady od domácich a my sme napokon šťastne prešli miestami, ktorými sme chceli, bez toho, aby sme zablúdili. Bolo to objavné, chalúpky roztrúsené na stráňach mali svoje jedinečné čaro. Potešilo nás, že tu boli aj také, ktoré nie sú opustené.Určite sme tu neboli naposledy.