Prišla búrka, ktorú som síce počul v diaľke, ale nejak zrazu bola tu. Tomu najhoršiemu som sa síce vyhol a chytila ma len okrajovo, ale to stačilo na to, aby sa podmienky na trase zmenily. Pršiplášť, ktorý mi mal pomôcť spôsobil, že som bol viac od neho mokrý ako od samotného dažďa. To som sa mu vyhrážal, že ak zmoknem ešte viac pôjde rovno do koša. Nepršalo nijak silno no bolo to dosť na to, aby bolo celkom blato a slušne sa šmýkalo. Mimochodom ten pršiplášť skončil v koši.

Moje kroky sa spomalili, hlavne sanešmyknúť a nepad…. Ani som nestihol dokončiť myšlienku a sedel som na zadku. Do tohto momentu som ľutoval, že som si vzal obuv ako do Tatier, ale teraz ma to rýchlo prešlo. Spravil som dobre. Obuv ma podržala. Posledný úsek tohto dňa bol ako zlý sen.

Nie žeby trasa viedla serpentínami hore, aby sa ľahšie šľapalo. Nie nie. Niekto si povedal, že bude sranda, keď tých 100m prevýšenia na 600m vzdialenosti bude priamo rovno hore. Ideálne šľapanie po blate,že?

Čo som sa ja napočúval nadávok od svojej psychiky. To by ste neverili. No ale akosi som dosiahol vrchol s názvom Hnilická Kýčera 1217 m.n.m. Konečne hore. Mal som to za sebou a nikdy viac. Lenže čo ide hore musí ísť aj dole. Ak by ste čakali serpentíny aspoň z tejto strany nie nie. Bola sranda hore musí byť aj dole predsa. V živote som nešiel tak pomaly, bál som sa urobiť každý krok. Zlý krok by znamenal ísť po zadku až dole. Možno práve tu som si presílil členok a koleno.

Takže sedlo pod Hnilickou Kýčerou je pekná lúka, blízko studnička, ohnisko so sedením, v priľahlom ihličnatom lese vela miesta na kempovanie, kríž a symbolický zvonček. Aj ja som si zazvonil, ani neviem prečo, možno len tak lebo som mohol. Určite to nebolo na moju rezignáciu aj keď som mal už za ten deň fakt dosť. Minimálne som odplašil medvede. Za to ma asi počuli turisti, lebo sa zrazu z lesa ozývali hlasy a vynorili sa dve postavy bez ruksakov. Bolo 18:00 tak som si pomyslel či sa náhodou nestratili. Ukázalo sa, že to boli Nemci na túre a ruksaky nechali v lese, keď počuli zvonenie si mysleli, že je niekde útulňa. Bohužiaľ, najbližšie útulne sú jedným alebo druhým smerom po niekoľko hodinovom šľapaní. Mali smolu. Ocitli sa uprostred lesa, ale bolo to v pohode, mali stan. Aspoň že tak. No myslím, že mapu nie, takže som nebol ďaleko od pravdy, že sa stratili. Keď som im ukázal moju mapu, hneď mali predstavu kde sú a koľko majú ešte pred sebou. Škoda, ak by som mal ešte jednu, daroval by som im ju.

Chválili si ju a páčila sa im. No nabudúce budú vedieť a určite si ju zaobstarajú.

Rozmýšľal som či tam s nimi nezostanem, veď predsa som už za polovicou trasy a mal som už dosť, ale akosi mi prišlo rozumnejšie pokračovať ešte dve hodiny a aspoň nejako tu bolesť v členku a kolene rozchodím.

Neviem ako sa budem cítiť na druhý deň a preto nech mi už zostane čo najkratšia vzdialenosť do cieľa.

Toto už musí byť naozaj posledný úsek tohto dňa. Naozaj som nečakal, že prejdem skoro 3/4 trasy v jeden deň.

Zo sedla pod Hnilickou Kýčerou pod vrch ˇUplaz 1085 m.n.m. viedla trasa cez peknú lúku, nenáročné stúpanie a klesanie. Cestou stretávam dvoch motorkárov, ktorí si prišli užiť čerstvé blato a mláky. Predomnou záverečné stúpanie, ako inak rovno hore na vrch Janková 1163 m.n.m. Buď to bolo tým že už som bol dosť unavený, alebo už som si aj zvykol na neustále stúpania a klesania no toto mi zbehlo až podozrivo rýchlo. A bol som hore.

Vrch Janková je pekná lúka s výhľadmi smerom na juh Veľkej Fatry, Vtáčnik až na Štiavnické vrchy v pozadí. Vedel som, že som spravil dobre keď som sa rozhodol pokračovať. Bolo po búrke a daždi. V údoliach sa držala vlhkosť čo vytváralo nízku inverziu a spolu so zapadajúcim slnkom to boli pohľady na nezaplatenie. Ako za odmenu po takto náročnom dni.

Krajšie miesto na kempovanie som ani nájsť už nemohol. A zjavne som nebol jediný. Ohnisko so sedením, provizórna ohrada okolo neho a miesto na postavenie stanu svedčalo o nedávnej návšteve.

Zavesenie hamaky a celty mi už zabralo podstatne menej času. A určite som už aj mal lepšie stormy. Ďalej od seba, takže som už v nej ležal konečne normálne. Posledné svetlo som si ešte vychutnal pri pohľadoch na panorámy a popíjaní piva. To naozaj padlo vhod.

Druhá noc bola lepšia len v tom, že som spal narovnaný. Inak opäť fantasia fungovala. Vietor, hmla a čím viac som sa snažil zaspať, tým viac som bol hore. Čo by som dal v tej chvíli za stan a nafukovačku. Bola to opäť dlhá noc. Po prebdených hodinách, po nespočetnom množstve nezmyselných myšlienok a úvah a dvoch odskočeniach sit u bolo konečne ráno.

Bol som vďačný za dve veci. Jednak, že už je konečne ráno a skončil sa môj “nočný život” a jednak. Že dnes dorazím do cieľa. Ešte len ráno a už som začal pociťovať bolesť v členku a kolene. Neuvedomoval som si, že som v ten deň prešiel 20 km kopsovitým terénom s 15 kg ruksakom. A to si vybralo svoju daň-

Pokračoval som teda po červenej z Jankovej na Skalky. Od kolegu som dostal tip, že je odtiaľ krásny výhľad na Kľak, že aby som mu to odfotil, nikdy tam nebol. Videl to iba na zopár fotkách a že to musí byť super. A mal pravdu. Naozaj bolo. Teda len v mojej predstave, pretože všade bola taká hmla, že bolo vidno ledva na 50m. Tak som mu to odfotil, už keď som tu a sľúbil mu to, aby sa nepovedalo. Misia splnená.

Skalky je vrch 1190 m.n.m. v podstate veľkej lúky z ktorého je naozaj krásny výhľad na všetky strany, teda ak je pekné počasie samozrejme. Po celom vrchole sa nachádzajú skalné útvary nie vyššie než tri metre. Asi odtiaľ ten názov. Keď som sa pokochal tými krásnymi výhľadmi do 50m vzdialenosti čakal ma zostup do Vríčanského sedla. Úsek dlhý asi 1,5 km s klesaním 250m. Tam som naplno pocítil svoj členok. Cítil som každý krok a každý krok bol menší a menší. Aj napriek bolesti som ešte vnímal okolie a hlavne tú atmosféru. Prechádzal som cez listnaté lesy, neviem či to boli buky alebo duby či iné druhy stromov – v tomto nie som odborník ale spolu s jemnou hmlou medzi stromami a úplným tichom to bolo až mystické. Musel som sa na chvíľu zastaviť, aby som nevyznel ako padavka, tak poviem že kvôli tomu okamihu a atmosfére a nie kvôli bolesti v členku.

Vedel som si tam predstaviť jazdca na koni v plnej zbroji v spomalenom zábere ako cvála cez ten mystický les a počuť iba zvuk dychčiacého koňa. Proste paráda.

Do Vríčanského sedla 950 m.n.m. som dorazil asi o 1,5 násobok času čo udávala mapa. Čakal ma výstup na Ostrú Skalu 1220m.n.m. na úseku dlhom 950m s prevýšením 270 m. Aj som sa na to celkom tešil. Mal som toho klesania plné zuby a bolesti členok tiež. Do kopca to nebolelo. Konečne hore kopcom. Znie to hrozné, ale v skutočnosti to bolo ešte horšie. Ako som sa na toto mohol tešiť? Členok ma prestal bolieť no ozvalo sa koleno. Tiež z preťaženia z toľkého stúpania a klesania.

Pripadal som si ako na tenise. Pri každom údere vyjde nejaký povzdych, či nejaký zvuk, ktorý ostatným hovorí, že to nebolo bez námahy a že sa do toho dotyčný naplno vložil.

Tak nejak aj ja. Pri každom kroku vyšiel zo mňa neidentifikovateľný zvuk, niečo medzi spomínaným tenistom a prosbou o ranu z milosti a to v jednom zvuku. Malo to aj svoje pozitíva – nebolel ma už členok.

 

Scenár výstupu znova rovnaký. Strašná sranda ísť priamo hore, nadávky mojej mysle, myslím že prišla na tri či štyri úplné nové nadávky vhodné až po 22 hodine a do toho moje mimozemské zvuky pri každom kroku.

Tak toto som naozaj nečakal. Naozajstná skúška psychického a fyzického odhodlania a výdrže. Týmto nechcem nikoho odradiť, možno to nie je až také hrozné ak tam človek ide len tak bez ruksaku a plný sily. Ale pre takéto zážitky som sa na to dal.

Všetky problémy idú bokom a sústredenie je iba na ten jeden okamžik, jeden krátky úsek, na ten jeden krok, ďalší krok a ďalší. Až napokon človek dosiahne vytúženého cieľa. Platí to nie len v turistike, ale aj v živote.

Aleluja. Ostrá Skala. Naozaj ostrá. Je to skalný útvar asi 10m vysoký na ktorý si treba vyliezť. Červená trasa ide tesne pod ním a pokračuje hrebeňom až pod Kľak.

Konečne sa umúdrilo počasie, vykuklo slnko, krajinu zaliali lúče a hneď bolo všetko trápenie preč. Teda až na bolesť v kolene. Ale čo. Som tu a teraz a nenechám si to ničím pokaziť. Až teraz, po dvoch dňoch môjho putovania som videl svoj cieľ. Bol tam, mohutný, jedinečný a momentálne slnkom zaliaty Kľak. Atmosféru dotvárali oblaky, ktoré okolo neho obtekali ako voda okolo kameňa.

Z Ostrej Skaly do sedla pod Kľakom je to asi hodina a okolo 2km v podstate pohodovej prechádzky po hrebeni, pričom sa po trase vyskytovali miesta, kde človek vyjde z lesa na ako keby čistinku, vrch nejakej skaly z ktorej je krásny výhľad a pokračuje sa opäť cez les k ďalšej takejto „vyhliadke“

Sedlo pod Kľakom je v podstate miesto kde sa stretávajú 3 cesty, keďže ostatné vedú do Ríma, a to červená po ktorej som prišiel ja, modrá z obce Fačkov a zelená z Čičmianského rázcestia. Odtiaľ už pokračujú ako jedna trasa až hore na Kľak.

Bolo to posledné stúpanie na mojej trase. Konečne serpentíny. Kamenistá cestička vynúca sa ako had pomedzi skalky a ihličnany. Zakaždým, keď človek zastane aby nabral dych čaká ho krásny výhľad na Rajeckú kotlinu. Posledné metre, posledné zákruty, už počujem hlasy. Prejdem cez poslednú húštinu a otvorila sa mi skalnatá planina vrcholu.  Na samotnom vrchole dvojkríž vítajúci turistov. A bol som tam. Cieľ mojej cesty.

Nezameniteľný tvar Kľaku mi vždy pripomínal turistický vyhľadávanú lokalitu „Crazy Horse“ v americkom štáte Južná Dakota. Podobný skalný výstup z hory, kde si viem predstaviť práve tento monument.

Keď som dorazil na vrchol, práve poslední turisti už odchádzali a zostal som tam sám. Využil som to a rýchlo som spravil zopár fotiek bez turistov, lebo v diaľke som už počul prichádzať ďalších.  Bola nedeľa obed a celkom pekné počasie, takže na turistiku ako stvorené. Turisti boli rôzni, od tých najmenších, ktorí ešte nevedeli ešte chodiť až po staršie ročníky. Takisto veľa štvornohých turistov, ktorí sa viac tešili a šantili medzi sebou ako boli so svojimi pánmi. Veď na čo, zaslúžili si to, tiež to poctivo vyšliapali. Teda zapochyboval som pri jednej čivave, či to dala celé po vlastných. Ale rovnako sa  tešila ako ostatní tak na tom nezáležalo.

Bohužiaľ sa to už stáva asi pravidlom, že sa nájdu medzi turistami aj takí, ktorí sa až tu hore dozvedia, že ak si už na takú turistiku zoberú obyčajne botasky, tak ich treba mať aspoň poriadne zašnúrované. Tak turisti sú rôzni a určite takých už videl asi každý a aj oveľa horších a menej pripravených. Nejdem tu nikoho kritizovať je to zodpovednosť každého jedinca.

Netrvalo dlho a zaplnilo sa to tu celkom slušne. Ľudia oddychovali, dávali si občerstvenie, kochali sa výhľadmi, fotili sa, písali mementá do vrcholovej knihy a šantili sa so svojimi štvornohými kamarátmi. Proste nedeľná turistická idylka. Byť o trocha lepšie počasie tak by sme mali všetci na dlani polovicu slovenska, taká by bola dohľadnosť.

Aj som zabudol koľko už je hodín a že som s kolegom dohodnutý, aby ma vyzdvihol z Fačkovského sedla. Musel som sa poberať aby som to stihol. Posledné pohľady na panorámu, ruksak na chrbát a začal som pomaličky krivkať tentokrát po žltej značke smerom dole. Od teraz už len cesta dole. Zbohom bolesť kolena, vítaj bolesť členka. Vážne som to predchádzajúci deň prehnal. Ale už to predsa nevzdám a dokončím trasu nech to stojí čo to stojí. Žltá trasa z Kľaku je asi 5km dlhá s klesaním okolo 500m po lesnom chodníku. Je to trasa tak na 1 až 1,5 hodiny. Mne to trvalo okolo dvoch hodín. Cestou stretávam stále ďalších a ďalších turistov, jednotlivcov, skupinky s deťmi a psami. Muselo tam hore byť v ten deň ešte dosť rušno.

Ako si tak spokojne pokrivkávam a zostupujem dole, uvedomujem si ten rozdiel medzi mnou a ostatnými. Oni vysmiaty, voňaví a plný energie a ja? Presný opak. Ako tak vysmiaty cez bolesť v členku, o voňavosti ani reč – to nekomentujem po troch dňoch a energia? Už od rána fungujem len na hroznovom cukre, ten malý cukrík bola asi jediná energia, ktorá mi ostala. Ale napriek tomu všetkému maximálna spokojnosť. Veď predsa toto som celý čas chcel, pre toto som bol tu.

Do Fačkovského sedla som dorazil okolo 14:00. Je to zvláštne, ale už som sa necítil taký unavený. Asi preto, že už bolo po všetkom. Ale to zbehlo rýchlo. Veď ešte včera ráno som vyrážal z Minčoli – severne od Martinských Holí a celá trasa bola predo mnou. A zrazu som tu na parkovisku pod Kľakom.

Malá Fatra ma prekvapila. Niekedy som mal pocit, že som v kosodrevine v Tatrách, inokedy zase v hlbokom lese obklopený hmlou. Ihličnaté lesy sa striedali s tými listnatými, vrchy striedali údolia a lúky s hustým lesom. Rozmanitá je tá Malá Fatra a viem, že sa sem určite vrátim. Mne tento výlet dal veľa.

A čo dodať na záver?
Človek dokáže oveľa viac než si myslí a preto psychika robí veľmi veľa. Takúto turistiku si treba naozaj dobre naplánovať, nepredceňovať svoje sily, svoju výstroj, ale ani nepodceňovať. A hlavne mať so sebou kvalitnú mapu, bez ktorej to proste nejde.

Pin It on Pinterest

Share This