Asi všetci poznáme ten pocit, keď sa už v človeku toho nazbiera akosi priveľa a potrebuje si od všetkého oddýchnuť. A asi mnohí mi dáte za pravdu, ak poviem, že najlepším miestom na relax je príroda. A to bol aj môj prípad.
Keď som sa pre tento výlet rozhodol, ešte som netušil, na čo som sa to vlastne dal. Nikdy som nebol v Malej Fatre a nepoznal som to tam. A keďže som sa stratil v lese už veľakrát, dokonca aj pri výstupe na najbližší kopec k mestu, v ktorom žijem, môj nápad zaváňal celkom pekným, malým dobrodružstvom.
Celé sa to vlastne začalo už skôr. Výhernou poukážkou. Vo firme som si vyslúžil poukážku na päťdesiat eue na nákup podľa vlastného výberu. Platnú celý mesiac. Samozrejme, hoci má mesiac tri desiatky dní, ja som to nestíhal, tak som ju dal kolegom so slovami: Máte už len dva dni, musíte to využiť. No proste, zbavil som sa jej. Na moje prekvapenie, kolegovia to využili – a kúpili mi hamaku. A mal som vymaľované.
Hneď chrobák v hlave. Musím ju predsa využiť. Za firmou však máme len tri stormy, ktoré už, navyše, skôr prosia o ranu z milosti, než nocľažníka. Musel som vymyslieť niečo iné. A stalo sa. Kolega išiel domov, do Rajca. Hmmm, Rajec? Otvorím si na internete mapy. Niežeby som nevedel kde Rajec je, ale bola to inšpirácia. Kde by sa dalo tú hamaku vyskúšať, a pritom mať niekoho nablízku. Viete, keby niečo…
Po tom, čo som sa virtuálne potúlal po Novom Zélande, Afrike či Kanade, voľba padla na Malú Fatru. Taká hrebeňovka na Kľak určite bude to pravé orechové. Bol utorok a uvedomil som si, že vlastne nemám ešte zopár vecí, ktoré som potreboval. Už dávno som sa chystal si ich zaobstarať, no nikdy som sa k tomu nedostal. Takže teraz alebo nikdy. Kuriéri si podávali kľučky, ale do konca týždňa mi to stihli všetko doniesť. Ako to však už býva, počasie malo vlastné predstavy. Predpoveď hlásila zimu, dážď, vietor. Ideálna kombinácia na nachladnutie s horúčkou a kašľom. No povedal som si, že ak som sa už rozhodol, nebudem svoj plán ručiť, nech sa deje čokoľvek. Veď som nejaký pán tvorstva. Zvládnem to.
Konečne piatok. Posledné sekundy v práci. Štyri hodiny poobede a padla. Najkrajšia časť týždňa. Zbalený sadám do auta s pocitom, ktorý pozná asi každý turista – na čo som zabudol? Nech to bolo čokoľvek, asi nič dôležité, keď som si na to doteraz nespomenul.
Cesta ubehla rýchlo, veď ako kolega poznamenal, najkrajší kraj, Rajec, nie je ďaleko. Čo však ďaleko zostávalo, bol cieľ mojej cesty, Kľak. Keď sme prechádzali okolo neho, pomyslel som si: tak blízko, a predsa tak ďaleko. Na čo som sa to vlastne dal? Už som si to začal uvedomovať: tridsať kilometrov, tri dni a žiadna kondička. Chmúrne myšlienky som zahnal posledným hltom piva, ktoré som si spokojne vychutnal v aute. Veď najbližšie dni už len po svojich.
Turie, začiatok môjho putovania. Večer o šiestej začínam kráčať po asfaltke miernym stúpaním malebnou prírodou priamo do srdca Malej Fatry. Bohužiaľ, aj hneĎ nachádzam stopy homo lykožrútis. Ešteže táto časť Slovenska nie je národným parkom, to by tu už nebol asi ani jeden strom. Asi po 5km sa asfalt aj mierne stúpanie skončilo. Nasleduje lesná cesta a päťsto metrov prevýšenia na dva a pol kilometri. Celkom strmý terén. Ak toto nepreverí moju kondičku, tak už neviem čo. Po troch hodinách, so spoteným tričkom a s vreckom pozbieraných odpadkov (asi po lykožrútoch) v ruke, som odmenený krásnym západom slnka. Po vystúpaní na koniec trasy ma 1364 metrov vysoký vrch Minčol privítal ma železným dvojkrížom. S roztrasenými nohami som sa k nemu zvalil s myšlienkou, že každý si musí niesť ten svoj kríž sám. Keď som sa trochu spamätal a dofilozofoval, pocítil som vďaku, že som už hore. Zároveň som vytriezvel z predstáv, aké to najbližšie dni bude. Nečaká ma žiadna prechádzka v parku. No vedel som, že to bude stáť za to. Už teraz to stálo za to. Na jednej strane výhľad na Rajeckú dolinu, na severe Žilina, za mnou Martin a Veľká Fatra.
Padla tma, zdvihol sa vietor a bolo načase sa utáboriť. Našiel som si tie najkrajšie a najlepšie stormy v širokom okolí. Teda, hneď pod kopcom, keďže bola tma a mne sa už nič nechcelo. Tešil som sa, ako sa dobre najem a vyspím. Realita bola taká, že som lenm tak-tak do seba dostal konzervu guľášu a skoro nič nespal. Totiž, tie stormy neboli až také super, ako som si predstavoval. Neboli od seba dostatočne ďaleko, takže som v hamake ležal ako ohnutý párok v rohlíku. Ani otočiť nabok som sa nemohol, bojac sa, že z nej vypadnem. Tak som si vychutnával zvuky noci lesa. Fantázia začala pracovať. Blbé horory…
Konečne ráno. Krásna noc za mnou, ale krajší deň predo mnou. Nevedel som sa dočkať, preto som sa len rýchlo pobalil a vyrazil, tentoraz po červenej značke na juh. Martinské Hole som videl, vzápätí nevidel. Videl, nevidel. A zase videl. Hmla a nízke mraky sa s vetrom naháňali po kopcoch ako mustang po prérií. Slobodne a majestátne. Vôbec mi nevadilo, že som nemal výhľady do dolín. Toto bolo dokonalé. Na Hole mi to trvalo asi jeden a pol hodiny, kráčajúc pohodlným tempom s častými zastaveniami na fotenie. Presne takto som si to predstavoval. Nikde ani noha, len moje dve. Okolie pripomínalo kosodrevinu v Tatrách. Ihličnany, lúky a veľa, veľa čučoriedok.
Keď som ich zbieral, zase začala úradovať moja spoločníčka fantázia. Kým ja som sa kŕmil čučoriedkami, ona mňa predstavou palcových písmen v novinách „Turistu pri zbieraní čučoriedok napadol medveď“. Otrepaná klasika. Aby som tento obraz zahnal, vybral som z batohu ústnu harmoniku a trikrát do nej fúkol. To je totiž všetko, čo na nej viem zahrať. Ale pomohlo. Pokračoval som ďalej na vrchol Veterné, čo je asi polhodina od Veľkej Lúky.
Stále nízka oblačnosť a veterno, ale aj napriek týmto podmienkam stretávam prvých ľudí. Dvaja chalani – bikeri. Boli na ceste od predchádzajúceho dňa a mali namierené opačným smerom ako ja. Prespali v neďalekej útulni, ktorú si chválili. Tak som bol na ňu zvedavý a rozhodnutý, že si ju pozriem zblízka a dám si tam dlhšiu prestávku.
So želaním šťastných kilometrov som sa už zaoberal myšlienkou, že by som tam mohol aj prespať. Mapa mi však hovorila, že by som nebol ani na pol ceste k môjmu cieľu, takže nabudúce.
Po chvíli som stretol Foresta Gumpa – chlapíka, ktorý (pre mňa z nepochopiteľného dôvodu) behal po kopcoch. Ale klobúk dole. Ja som sa zadychčal už len pri pomyslení na tento druh pohybu.
Asi po hodine putovania na Veľkú Lúku (1299 m n.m.), ktorej oficiálny názov je Horná Lúka, bola tam. Malá útulňa, ktorú si tak chalani vychvaľovali. Medzi stromami asi dvesto metrov pod vrcholom. Na moje prekvapenie to bol vlastne Hotel Partizán. Samoobslužný hotel bez recepčnej, nosičov kufrov, liftboya či upratovacieho servisu. Človek aspoň ušetrí na tringeltoch. Avšak útulňa je to naozaj útulná. Piecka, pripravené drevo, pílka aj sekery. Umývadlo s tečúcou vodou, stôl, stoličky, skrinky s riadom a zopár vecí, čo pocestní ponechávali. Na stene stará mapa VKÚ, ktorej najnovšiu verziu som mal so sebou. Na prízemí je pol tucta postelí, kým na poschodí, kde je vstup z opačnej strany útulne, by sa vyspalo aj deväť ľudí. Vonku nechýbalo ohnisko, neďaleko studnička a vzadu dostatočne vzdialená latrína. Parádna vybavenosť aj na dlhšie pobyty po celý rok.
Keď som všetko preskúmal, pobral som sa ďalej. A začul som približujúcu sa hudbu. Chlapík, ktorý si ju niesol, sa nazval hubárom, ale podľa môjho odhadu videl huby naposledy vo vianočnej kapustnici. Špinavé maskače, o tri čísla väčšia stará bunda a ruksak, ktorý bol ušitý ešte asi dva roky pred mojžíšom. Slušne mi pozdravil. „Nedáš si borovičku?“ V prehistorickom batohu mal vedro s pol litrom borovičky, plastovú fľašu s dvomi litrami piva a ešte jedna fľaša, ktorej obsah bol neidentifikovateľný. Jeho prvé slová “nedáš si borovičku?” S poďakovaním som odmietol, načo ma ponúkol nealko pivom. To som vzhľadom na jeho ostatnú výbavu nečakal. Ale páči sa mi, akí dokážeme byť Slováci pohostinní a podeliť sa aj s tým málom, čo máme.
Opúšťam podivného hubára a pokračujem vo svojej naplánovanej trase. Je predo mnou ešte päť kilometrov, aby som dvojdňovú trasu rozdelenú na polovice.
Krajina sa začala pomaly meniť. Už to neboli lúky a výhľady. Ihličnaté stormy a borievky vystriedal hustý listnatý les, miestami s malým porastom a skalnými útvarmi, kde opäť fungovala predstavivosť. Neraz ma zarazila neohľaduplnosť lesníkov, ktorí pri ťažbe dreva zničili chodníky a bez nápravy vyrúbali stromy s turistickými značkami. Zrazu sa červená značka skončí, vy máte pred sebou tri až päť rôznych ciest, z ktorých si neviete vybrať, kadiaľ ďalej. A aj keď mám dobrú turistickú mapu, chýbajúce značenie jednoducho chýba. Ale aj náhodný výber je riešenie.
Dorazil som do pomyselnej polovice svojej trasy. Keďže som zatiaľ nemal za sebou nejaké hrozné stúpania a klesania, rozhodol som sa, že budem pokračovať ďalej. Aspoň toho budem mať na druhý deň menej a budem si môcť viac vychutnať svoj cieľ.
To som však ešte netušil, čo ma čaká. Akoby niekto čarovným prútikom povedal “Dobre, doteraz si to mal pekné a ľahké, tak ti to trocha sťažím, nech si užiješ.” A veruže som ti užil.