Počas vianočných prázdnin sa nám pri návrate zo Zuberca podarilo zavítať do okolia Dolného Kubína. Je to oblasť, ktorá je veľmi vďačná na turistiku. Nepochybujem, že mnohí z Vás isto poznajú lyžiarske svahy Kubínskej hole. Tento masív je určite hlavným lyžiarskym lákadlom v tomto regióne. V spodnej časti lyžiarskeho areálu sú aj bežecké trate, ktoré bývajú upravované. My sme bežkovali na Orave pri Zuberci, a tak teraz volíme pre zmenu turistiku.
Autom prichádzame z Oravy do časti Medzihradné. Je to mestská časť Dolného Kubína, kedysi to bola samostatná obec. Naša prechádzka nebude dlhá, miesto sme vyberali tak, aby sme mali pekné scenérie. Parkujeme pri posledných panelákových domoch, kde nachádzame voľné miesto. Smerujeme ku Vyšnokubínskym skalkám – je to dvojica Tupá a Ostrá skala. Ale nepôjdeme až ku nim, pôjdeme o kúsok poniže ku pamätníku slovenského cyrilometodského kríža. Stojí tu masívny veľký kríž a práve odtiaľto by mali byť široké výhľady. Podľa mapy TM 111 Chočské vrchy – vodná nádrž Litpovská Mara sme mali vyhliadnuté ísť od Medzihradného po neznačenej ceste. Teraz to trochu meníme, vychádzame zo sídliska po asfaltovej ceste. Okolité členité svahy sú pokryté snehom – je pomerne tvrdý, nie je ho veľa a dá sa po ňom kráčať aj mimo vyšlapanej cesty, nadivoko. Tak vychádzame kadiaľ príde juhovýchodným smerom popred záhradkársku oblasť, vedú nás stopy, niekto tu už išiel. Vychádzame pod les, tu sa zbieha viacero cestičiek. Zastavujeme sa a obzeráme okolie. Trasa je naozaj výhľadová. Pekne sa nám ukazuje celý masív Kubínskej hole s lyžiarskymi svahmi, my ho poznáme najmä z letnej turistiky. Zdá sa, že deťom sa nechce viac do kopca. Pochopiteľne, radšej sa chcú spúšťať na snehu. A tak ich nechávame sa vyšantiť a iba vo dvojici vystupujeme vyššie. Po pár metroch sa ukazuje kríž pred nami. Vystupujeme ku nemu diretkou, na krátkom úseku je to strmé. Ideme okolo peknej solitérnej borovice a po pár krokoch stojíme na plošine s krížom. Na skale je pamätná kamenná doska. Sú vianočné prázdniny – pracovný deň – sme tu sami, iba zhora od Tupej skalky schádza jedna pani, tak sa pozdravíme a obzeráme výhľady.
Najvýraznejší je Veľký Choč – vyzerá majestátne. Jeho najvyššie časti olizuje oblačnosť. Aj hodnú chvíľu čakáme, či sa oblačnosť nezmenší a či sa nám neukáže v celej svojej krásne, ale je to skôr naopak – nad kopcami oblačnosť bude skôr pribúdať. Nechýbajú pohľady na Malú Fatru. Od Oravy sa veru na ňu často takto nepozeráme a chvíľu trvá, kým sa zorientujeme. Najlepšie vidieť nezameniteľné rozoklaný zasnežený Veľký Rozsutec. Keď na neho zasvieti slnko, priťahuje naše pohľady ako magnet. Vľavo od neho je mimo hlavného hrebeňa nižšia Osnica, ostatné kopčeky hlavného hrebeňa Malej Fatry už čiastočne ukrýva oblačnosť. Doprava v popredí vedie hrebeň s kopcami Ostrým a Hrčovou kečkou – tadiaľto turistické značky nevedú. Ak sa pozeráme od Malej Fatry doľava, naše pohľady kĺžu po kopčekoch ďalších pohorí – spoznávame Šípku Fatru a veru aj rozložitú Kopu z Veľkej Fatry. Ružomberok je schovaný – možno vidíme Čebrať a Kečky s Tlstou horou. Týmto si ale nie som úplne istá – tieto kopčeky sme ešte nenavštívili. Solitérna borovica s kulisou hôr je zaujímavým objektom na fotografovanie, oplatilo sa sem veru prísť. Neváhala by som tu byť aj dlhšie.
Vraciame sa naspäť ku deťom, od krížu schádzame inou miernejšou cestičkou. Stretávame skupinku, ktorá vystupuje hore. S deťmi si dávame čaj z termosky a niečo na zahryznutie. Vravíme si, že sa sem ešte vrátime – je tu naozaj pekne. Tupá a Ostrá skala sú pekným cieľom, kde by to mohlo byť tiež zaujímavé a nie veľmi náročné. Samotné okolie Dolného Kubína je členité. Pri zostupe do sídliska skúšame inú krajnú cestičku. V dolnej časti stretávame ďalšie sánkujúce sa deti.
Nasadáme do auta a ja nahlas rozmýšľam, kedy s nám podarí do tejto scenéricky vďačnej oblasti vrátiť. Nuž, uvidíme, čo nám nový rok prinesie.