Nad mestom Rajec na Hornom Považí nedávno vyrástla v masíve Dubovej pekná rozhľadňa. V polovici apríla, keď už snehu ubudlo, vyrážame na jej obhliadku. Rozhľadňa tvorí súčasť náučného chodníka Okolím Rajeckého hradu. Aj na ten sme boli zvedaví.
Autom sa v krásnom slnečnom počasí, ktoré si užívame od rána, privážame cez Rajecké Teplice do Rajca. Už cestou si obzeráme masív Dubovej, ktorý sa vypína po pravej strane a rozpoznávame aj rozhľadňu. Autom nezachádzame na rajecké námestie, ale odbočujeme doprava, ku okraju mesta, kadiaľ vedie spomínaný náučný chodník. S parkovaním nie je problém. Pri riečke Čierňanka je tabuľka bezplatného parkovania a tu parkujeme na širšej ceste pod stromami. Od smerovníka je písaný čas ku rozhľadni 1 hodina. Náučný chodník s červeným šikmým pruhom na bielych značkách vedie v týchto miestach rovnako ako aj zelená turistická značka. Najprv prechádzame cez polia, na ktorých rastie nejaká hlúbová zelenina – odhadujeme to na divú kapustu. Asi poslúži ako zelené hnojivo pre pôdu a neskôr sa zaorie. Na chodníku je už roztopený sneh, ktorý je teraz zrána ešte stvrdnutý, ale neskôr bude z neho kaša.
Prichádzame ku veľkému bielemu krížu. Za ním sa vypína zalesnená Dubová so stožiarmi a s čistinkou na vrchu. Práve tu stojí rozhľadňa. Vychádzame vyššie, kde začína už les, je tu aj náučná tabuľa s prehľadnou mapou celého chodníka a dočítali sme sa o zaujímavom remesle – rajeckých kožkároch, ktorý vyrábali tzv. rajčovinu, prírodnými farbami opracovanú kožu, ktorá sa vyvážala v minulosti do celého Uhorska, ale napríklad aj do Francúzska a bola veľmi známa. Vchádzame do lesa. Odtiaľto je chodník celkom príkry.
Les ustupuje pri stožiari, je tu aj miesto pre posedenie, so stolom a lavicou, odkrývajú sa výhľady. Náučná tabuľa sa venuje živočíšstvu. Potom vchádzame znova do lesa, v ktorom je ešte pomerne veľa snehu. V tieni sa tu sneh ešte udržal a o niečo vyššie už tvorí súvislú pokrývku. Naberáme ďalšie výškové metre, ideme priamo hore. V lese pri chodníku si čítame tabuľu o rastlinstve v tomto regióne a o histórii remesiel v Rajci. Nad strmým svahom si všímame, že les ustupuje. Tipujeme, že by sme mohli mať už rozhľadňu na dohľad. A tak tomu aj je. Prekonávame hranu stúpania, a to sa už pred nami ukazuje na okraji lesa rozhľadňa. Túto správu dávame vedieť aj tým, ktorí sú za nami, aby sme ich motivovali, že to nie je ďaleko. Na chodníku sa kde tu objavuje tvrdý ľad, najjednoduchšie sa postupuje krajom lesa, kde svieti slnko a nie je sneh, ale suchá tráva. Vľavo sa objavuje stôl na sedenie s lavicami a tabuľa, ktorá popisuje výhľad.
A výhľady sú naozaj parádne. Stačí sa otočiť a kochať sa – ukazujú sa rozložité Martinské hole, kde je ešte sneh. Vpravo od nich sa ukazuje Hnilická Kýčera, Kľak aj Malý Kľak. Spoznávame aj oblý Strážov = najvyšší vrch Strážovských vrchov a viac vpravo registrujeme aj špicatý Vápeč. Z Malej Fatry sa ukazuje zasnežený Malý Kriváň. Vystupujeme po 35 schodoch na rozhľadňu, ktorej najvrchnejšia terasa je z poschodí najviac vysunutá do priestoru, aby sa zvýšil efekt panoramatického výhľadu. Výhľady sú pochopiteľne o niečo lepšie ako zdola, predovšetkým sa ukázal aj hrebeň ku vytŕčajúcemu Žibridu, za ktorým sa schováva Budzogáň. Najvyššie stromy pri rozhľadni bránia v lepšom výhľade na Malú Fatru, ktorá tak zostáva viac menej skrytá. Lepší výhľad na ňu je od spomínanej lavičky. Máme šťastie, že pofukuje iba slabý vetrík, dá sa tu stáť na slnku len v dlhých rukávoch. Pečiatku ani vrcholovú knihu sme tu nenašli. Myslím, že vzhľadom na naozaj široký výhľad by sa tu zišla viac podrobná mapa s názvami jednotlivých kopcov, na tabuli nižšie boli uvedené iba niektoré. Sme vo výške 728 metrov nad morom.
Náučný chodník odtiaľto pokračuje ku Hradisku, kde je to podľa vrcholového smerovníka 45 minút a za 1,5 hodiny prídete do Jasenového, blízkej dedinky. Odtiaľ sa stáča chodníku ku Čierňanke a prichádza späť do Rajca. My sa vraciame ku stolu s lavicami. Je na skvelom mieste. Dopĺňame zásoby, deti sa s veľkou radosťou guľujú so zvyškami snehu a my dospelí obdivujeme okolitú krásu. Dolu odbíja práve poludnie, zvuky zvonov prichádzajú až sem. Ranný opar sa o niečo zmenšil. Potom velíme na odchod. Pod rozhľadňou stretávame skupinku, ktorá mieri hore. Deti majú hŕbu energie, naša skupina sa delí na viacero častí. Ja zaostávam najviac, lebo ešte fotím. Na mieste, kde chodník vychádza definitívne z lesa, si všímam na okraji lese pekné piknikové miesto. Áno, výhľady sú stále pekné, aj v týchto dolných častiach. Pri spiatočnej ceste je blato na chodníku už celkom kvalitné, a tak za krížom odbočujeme z chodníka a vychádzame na kapustové pole. Listy sú vyrastené pomerne nahusto, a tak sa tu kráča oveľa lepšie. Takto obchádzame najviac rozmočenú časť chodníka. Dolu pri parkovisku si skúšame opláchnuť zablatené topánky v Čierňanke, ale je k nej strmý prístup. Deti sa prezúvajú a prezliekajú do čistých vecí, ja si ako tak čistím topánky od najväčšieho blata. Na spiatočnej ceste sa pred Žilinou v časti Bytčica zastavujeme v miestnej malej cukrárni, kde je cukrárenská výrobňa. Zákusky aj káva po turistike chutili znamenite a boli za pár euro. Oveľa radšej mám takého lokálne výrobne, ako predražené zákusky ponúkané v obchodných domoch.
