Korona mení naše správanie. Aj v pozitívnom slova zmysle. Nás prinútila rozmýšľať, kam chodiť v našom najbližšom okolí na bicykli. Naša chuť bicyklovať bola veľká a o tento druh športu sme nechceli prísť, ani keď sme nemohli vystrčiť nosy za okres, a teda napríklad Bystrická cyklomagistrála alebo cyklotrasa na vodnom diele v Žiline bolipre nás nedostupné, ak sme chceli dodržiavať opatrenia a pohybovať sa iba vrámci domáceho okresu.
A čuduj sa svete, cyklotrasu sme objavili – zistili sme, že pod blízky Tábor týčiaci sa rovno nad Kysuckým Novým Mestom v Kysuckej vrchovine sa dá ísť aj na bicykli, ani to tak dlho netrvalo. Počas tohto roku sme trasu na bicykloch rovno z domu navštívili určite aspoň 20 krát, a to doslova v každom ročnom období. Na jar, v lete a aj teraz na jeseň, cez pracovné dni alebo cez víkendy, doobeda, poobede, aj ku večeru. Uvidíme, aká bude zima a či sa podarí sem vyjsť aj v zime, kým ešte nebude sneh alebo už príliš nízke teploty. Verte alebo nie, hoci sme tu boli už veľa krát, stále nás to baví, pretože počasie je vždy neopakovateľné. Aj Vaša kondícia a nálada je zakaždým iná, raz máte viac času, inokedy menej a vtedy trasou iba prefrčíte. Keď sem idete s deťmi, je to iné, ako keď ste tu bez nich. Dokonca sa mi sem podarilo vytiahnuť aj známych. Pre mňa je to cyklotrasa, ktorú poznám naozaj podrobne. Tak podrobne, že ma na nej už nič neprekvapí. Viem, kedy príde rovinka, kedy najprudšie stúpanie a kedy zjazd, a tak si viem rozložiť sily tak, aby bolo bicyklovanie čo najviac príjemné a pohodlné, keď máte čas kochať sa prírodou, či výhľadmi.
Je to trasa, ktorej povrch sa čiastočne zlepšil novým asfaltom na konci minulého roka. Nie však na celej dĺžke, lepšie asfaltové úseky sa striedajú s tými horšími s kamienkami na ceste. Neviem, prečo nebol vymenený asfalt na celej časti, ale to vedia asi iba tí, ktorí cestu opravovali.
Za Kysuckým Novým Mesto pokračujeme najprv po rovinke smerom na sever ku Ochodnici ku mohutnej lipke stojacej za mestom. Keď sa pozrieme na odlesnené svahy Tábora, hore je viditeľná cesta, na ktorú vystúpime na bicykloch. Takže vidíme, aké prevýšenie nás čaká. Mierny briežok vedie ku železníčnému priecestiu a koľajniciam. Ešte posledné chalúpky za priecestím a napravo nás chvíľu sprevádza železničná trať. Neskôr sa cesta rozdvojuje – doprava sa odbočuje smerom do Ochodnice, my zostáváme vľavo na asfaltovej ceste a vchádzame do časti, ktorej sa hovorí Škorčie. Už pri rozdvojke začína novší asfalt. Je tu chatová oblasť a roztrúsené malé domčeky. Ako les ustúpil, je ich viac vidieť. A začína sa stúpanie. Na úsekoch, kde zostal starý asfalt, sú aj diery, a tak si treba dávať pozor najmä na zjazde.Stúpanie je tiahle. Vchádzame do údolia a míňame rampu, ktorá býva poväčšine naboku a nemusíme ju spustenú obchádzať. Po stúpaní nasleduje zákruta doprava, kde trochu strácame výškové metre, aby sme ich potom znova naberali. Ďalšie tiahle stúpanie má dva krajšie úseky, kde je stúpanie na celej trase najprudšie, ale je tu kvalitný nový asfalt, o to je to jednoduchšie. Podľa momentálnejkondície tu dám najľahší prevod alebo o niečo ťažší. Na konci stúpania je vybudovaná nová vodná nádrž ako zásobáreň vody v prípade požiaru.
Je tu aj malý drevený prístrešok. Toto mieto je dobrou motiváciou pre deti a vhodným miestom na prestávku. Odtiaľto sú stúpania na trase už kratšie, a tak si tu môžete povedať, že najviac namáhavú časť máte za sebou. Pre mňa sú stúpania dlhé tak akurát, príjemnestriedané rovinkami. Za štyrmi zákrutami sa dostávame pred záverečné stúpanie, ktoré nás vracia na svahy Tábora, ktoré sme pozorovali zo začiatku cyklotrasy. Na prvej vyhliadke sa otvoria výhľady na Kysuckú vrchovinu a na Malú Fatru, či Kysucké Beskydy. Dolu pod nami sa ukazuje Kysucké Nové Mesto, Povina, či Budatínska Lehota. Traverzujeme svahy a vraciame sa naspäť ku mestu. Za ďalšou zákrutou sa otvárajú výhľady smerom na Rochovicu, či vzdialené Súľovské vrchy a Martinské hole. Vidieť aj siluetu rozhľadne na Tábore. Keď prichádzame v jemnom zjazde ku malému drevenému prístrešku, tak sme na konci, tu sa otáčame na spiatočnú cestu. Aj tá má pri traverze trochu stúpanie. Keď sa vrátime na prvú výhliadku, potom už nasleduje iba zjazd.
Cyklotrasa má približne 17 kilometrov. Dá sa na nej stráviť aj dve hodiny, závisí od toho, ako často a na ako dlho sa budete zastavovať. My sme si cyklotrasu obľúbili. Zdá sa, že ako cyklisti nie sme jediní, za výhľadmi sem chodia domáci aj pešo. Kratšou trasou je cesta od vodárne sčasti po modrej turistickej značke, ale my sa na bicykloch vraciame tou istou cestou, aby sme mali spiatočný zjazd čo najdlhší.
Verím, že aj Vy vo svojom okolí objavíte miesta, o ktorých ste doposiaľ možno ani nevedeli a ktoré Vám umožnia venovať sa cyklistike alebo turistike alebo sa len tak zľahka poprechádzaať v prírode. Práve tu a najmä tu sa nemusíte ničoho obávať, je tu bezpečne, žiadna korona, iba príroda a jej krásy. To je o dôvod viac, prečo ani teraz pred príchodom zimy netreba zaháľať.