Počas tohtoročnej Veľkej Noci sa musíme pri výletoch do prírody pohybovať iba vrámci okresu Kysuckého Nového Mesta. Možností, kam ísť, je veľa. Napokon sa rozhodujeme preskúmať vzdialenejší chotár Horného Vadičova, konkrétne okolie osady Galierovci. V jej blízkosti sa týči rozprávková Ľadonhora, a tak sme intuitívne tušili, že by to tu mohlo byť krajinársky pekné.
Autom prechádzame cez Vadičovskú dolinu – Lopušné Pažite a Dolný Vadičov. Ku osade Galierovci sa odbočuje doprava z hlavnej cesty pri cintoríne v Hornom Vadičove na úrovni Bizovho vrchu. Cesta nás vedie do bočnej dolinky. Ešte sme tu neboli, akurát z výletu na Ľadonhoru si pamätám zachádzku autobusu aj do tejto osady. Sú tu aj cyklocesty, ale žiaden cyklosmerovník pri ceste nezbadáme, a tak ideme autom až na miesto, kde sa otáča autobus. Vozovka je úzka, ale darí sa nám zaparkovať na kraji. Máme šťastie.
Dávame si rúšky a vystupujeme z auta. Je tu viac ciest. Na dohľad máme peknú kaplnku so žltými stenami, intuitívne sa vydávam ku nej a sledujem na mobile našu presnú polohu. Zdá sa, že smer sme trafili. Tak ideme všetci traja chvíľu popri potoku miestami, kde nedávno vyrástli nové domy. Nemajú okolo seba ešte ploty, a tak vidíme priamo do dvorov. Hneď za domami sú široké lúky, práve na ne sa chceme dostať. Prichádzame ku ohrade, povedľa nej je cesta dohora voľná. Tak super. Sme na lúkach, domčeky zanechávame za nami. Za našimi chrbtami nás sprevádza majestnátna Ľadonhora, z ktore je riadne špicatá pyramídka. Ľavá línia má snáď 45 stupňový sklon. Ale aj po hrane, kadiaľ vedie značka, je to veru šťavnaté. A značnú nadmorskú výšku naberie turista, ešte kým príde lúkami ku dohora sa týčiacim zalesneným svahom.
Na lúkach nestretávame vôbec nikoho, je tesne pred obedom. Obďaleč sedí na tráve rodinka, asi miestni. Evka sa hlási o jedlo. Povyše miesta, kde sa pripájame na miestnu cykloznačku prichádzajúcu sprava, si sadáme na deku a dávame si jedaciu pauzu. Času máme habadej. Ja lovím nové pohľady do fotoaparátu a neviem sa vynadívať na široký vadičovský chotár. Dolina tu nie je uzavretá, ale pekne sa otvára. Najvyššie položená časť Horného Vadičova sa nám ukrýva a vidíme akurát budovu hotela Hájnice, ktorý je, bohužiaľ, momentálne mimo prevádzky. Kúsok nad hotelom je sedlo Skríželné, teraz sa schováva za svahmi Ľadonhory.
Po prestávke pokračujeme ďalej, míňame do kríkov padnutý cyklosmerovník, ktorého drevená tyč asi zospodu odhnila, a tak už neplní svoju funkciu. Vidíme pred sebou hrebeň Kysuckej vrchoviny, kadiaľ vedie červená turistická značka. Vľavo od nás je Magura, ktorá má celkom dobrú výšku – dosahuje 921 metrov nad morom. Po cyklotrase by sme sa chceli prísť popod ňu do sedla Jalovec. Sprava od hrebeňa vrchoviny schádzajú cyklisti, a tak sa z úctyhodnej vzdialenosti zdravíme. Stúpame iba veľmi mierne, je to príjemný lúčny terén, vhodný aj pre bicykle, v zime aj na bežky. Pokukujeme stále po Ľadonhore, pôsobí ako magnet. Začínajú sa ukazovať spoza nej aj Steny. Keď pokračujem pohľadom po horizonte, v diaľke vľavo sa ukazuje špička strmého Veľkého Vreteňa a ešte viac vľavo je aj vrchol Straníka. V popredí sú dvíhajúce sa svahy nad Kotrčinou Lúčkou, kadiaľ vedie červená značka smerom ku Zástraniu. Vegetácia sa už pomaličky začína prebúdzať a opatrne sa objavuje svetlo-zelená farba typická pri jarnom rašení listov. Prichádzame ku cyklistickému smerovníku – sme v sedle Jalovec vo výške.
Na strome je turistická červená značka a aj cykloznačky. Po červenej prechádzame krátkym lesíkom na druhú stranu hrebeňa, je to iba pár metrov. Ocitáme sa na okraji pôvabnej lúčky, kde sa nám ukazujú parádne výhľady na Malú Fatru. Krásna odmena. Červená značka tu pokračuje doprava a prechádza poza Požehu do ďalšieho výhľadového sedla Žiarce a potom ku Kotrčinej Lúčke. Iná cyklistická trasa od sedla Jalovec klesá na druhú stranu smerom do Lysice v doline Váhu. Výhľad z lúčky je úžasný, ani sa mi nechce veriť, že takéto pekné miesto je tak ľahko dosiahnuteľné, prakticky bez námahy. Dolu pod nami vidíme aj dedinku Belá. Parádička. Malofatranský hrebeň je vidieť celý, od Malého Rozsutca a jeho vyššieho skalnatého brata, cez Stoh, Chleb, najvyšší Veľký Kriváň a nižší Malý Kriváň až po Stratenec. Počasie sa nad kopcami trocha primračilo – kraľuje vyššia biela oblačnosť, ale to nám nebráni v tom, aby sme si naplno vychutnávali pohľady. Kopce sa zdajú byť na dosah ruky. Sú ešte pokryté snehom, sem jar ešte len zavíta. V zalesnených svahoch oproti si všímam aj roztrúsené Belské skalky, ktoré sú tiež pekným turistickým cieľom.
Potom, ako sa nabažíme výhľadov, sa otáčame na spiatočnú cestu. Ideme rovnakou cestou. Je dosť veterno, vietor nám teraz fúka do tvárí, a tak sa hodí mať dlhý rukáv. Vľavo na obzore sa ukazujú za riekou Kysucou už Javorníky. Čas pokročil. Keď schádzame lúčnymi svahmi ku prvým domom, nasadzujeme si opäť rúška.
Bol to veľmi vydarený a fyzicky nenáročný výlet. Na plnej čiare nám potvrdil, že kraj pod Ľadonhorou je malebný. Keď bude jar plnom rozpuku, zavítame sem opäť. O zimnej kráse na najvyššej Ľadonhore si prečítate tu . Na prechádzky v okolí Vám poslúži naša VKÚ mapa TM 109 Javorníky – Čadca.