O Chotárnom kopci som už veľa počula – leží na hranici okresov Kysuckého Nového Mesta a Čadce v hlavnom hrebeni Javorníkov, a teda tu vedie hrebeňová červená značka. Vyjsť na jeho 906 metrov vysoký vrchol sa dá po viacerých turistických značkách. Od západu je možné sem prísť po červenej značke z osady Blažková, od severovýchodu z Črchle, resp. zo vzdialenejšieho Husárika, ktorý býva častým východiskovým bodom na túry. Z južnej strany je možné sem zavítať po zelenej turistickej značke z Ochodnice, pričom značka prechádza aj malebnou osadou Beľajky.
My sa rozhodujeme pre príchod z Blažkovej. Je to asi najjednoduchší peší prístup. Hlavným dôvodom pre túto voľbu je to, že zo severnej strany Chotárny kopec menej vyťažený a esteticky vyzerá z tohto smeru najkrajšie. Autom prichádzame do Zákopčia, U Holých. Po známej žltej značke vychádzame do osady Blažková. Na lúke míňame krásne námrazy na trávach a listoch, ktoré ešte v tienistých miestach nestačilo roztopiť dopoludňajšie slnko. Boli sme tu začiatkom júla v lete. Teraz panuje jeseň, ktorá dáva o sebe vedieť čoraz viac svojimi farbičkami. Mnohé javory na lúkach pod osadou sú žiarovo žlté a keď sa do nich oprie slnko, je to hotová rozprávka. Za sebou sme nechali hmlu, ktorá sa ešte kde tu váľa v údolí. Prechádzame Blažkovou a potom vychádzame na lúky. Pri smerovníku Blažková vo výške 765 metrov nad morom sme v lete pokračovali smerom ku Marťáckemu vrchu, teraz budeme pokračovať po červenej značke doľava v stúpaní na Chotárny vrch.
Míňame neznačenú cestičku, ktorá sa využíva pre traverz Črchle a Chotárneho kopca a odbočuje doľava. Na lúkach chýba pasúci sa dobytok. Tráva je vzorne pokosená. Ukazujú sa krásne výhľady na Beskydy a Turzovskú vrchovinu. Vpravo vidieť Marťácky vrch s rozhľadňou a pokračujúci hrebeň ku Vrchrieke. Po širšej kamenistej ceste vytrvalo stúpame. Je to rovnomerné tiahle stúpanie. Manžel avizuje, že tu pribudol na chodníku neporiadok po ťažbe, ktorý tu naposledy, keď tadiaľto prechádzal na bicykli, nebol. Sú tu zvyšky konárov a pahýľov, dosť nebezpečné, lebo sa môže niektorý nechtiac zaseknúť do kolesa bicykla. Ja by som tu svoj horský bicykel tlačila asi aj v smere hore, aj dolu. Les tu bol vyťažený, svahy pokrýva vysoká suchá tráva, ktorá už mierne zahladila stopy po ťažbe a teraz sa ohýba vo vetre. Kocháme sa stále viac a viac výhľadmi. Vychádzame na prvý bezmenný kopček, kde je ešte pár stromov, cez ich kmene vykukuje slnko. Sme na pomerne rovnom hrebienku. Začínajú sa otvárať aj pohľady smerom doprava na Malú Fatru a Kysuckú vrchovinu. Nízke ihličnany, ktoré tu vyrastajú, bránia výhľadom iba čiastočne. Prichádzame na miesto, kde sa výhľad ukazuje v najväčšej kráse. Je to parádička, kysucké kopčeky trčia ešte z doobedňajších hmiel. Vidieť Ľadonhoru, Steny, Vreteň, Brodnianku, Rochovicu, aj Tábor.
A za nimi kraľuje Malá Fatra od oboch Rozsutcov po Suchý vrch a potom nasleduje mohutný hrebeň Martinských holí. Na chodníku stretávame bežca, tak sa zdravíme a potom vchádzame do zvyšku lesa, ktorý ešte pokrýva vrchol Chotárneho kopca. Snáď tu už tento zvyšok lesa zostane. Skraja stoja suché pahýle ihličnatých stromov, niektoré majú riadne široké a rozložité, ale úplne ploché korene. Zakrátko prichádzame ku vrcholovému smerovníku. Je tu obnovené miesto na sedenie, kovové lavičky, aj staršie drevené, ktoré sú už poznačené časom. Nechýba miesto na opekanie. Chládok tu v lete určite oceníte. Teraz ideme radšej za slnkom a jeho lúčmi, a tak schádzame pár metrov po spomínanej zelenej značke, ktorá schádza ku Beľajkám. Vychádzame z lesa a obzeráme výhľady, ktoré sa otvorili aj smerom na Oravu. Nikde ani nohy, sme tu sami. Z južnej strany ma vôbec netešia vyťažené svahy, úplne bez stromov. Dávam si otázku, či tu opäť bude niekedy stáť les, alebo či to bol jeho definitívný koniec? Berieme ďalekohľad do ruky a kĺžeme po vrcholkoch jednotlivých pohorí. V opare objavujeme v diaľke aj Minčol pred Kubínskou hoľou a aj vrcholky Roháčov. Pri chodníku objavujeme ešte zvyšky sladkých čiernych malín. Na toto miesto sa určite oplatí prísť aj v zime, keď je čistejší vzduch a vzdialenejšie pohoria bude vidieť ešte zreteľnejšie. Naspäť schádzame po rovnakej ceste. Stretávame motorkárov, ich hluk ma vždy irituje. Jedna motorka je akosi podozrivo tichšie, a potom zisťujeme, že je na elektrinu. V stúpaní sme stretli jedného pešieho turistu so psíkom a na traverzujúcom chodníku skupinku cyklistov.
Tento deň bol ako stvorený na potulky v prírode, a tak sme veľmi radi, že sme krásne počasie využili naplno. Za výhľadmi Chotárneho kopca sa istotne oplatí sem prísť, stúpanie nie je náročné a zvládnu ho aj deti. Chotárny kopec býva navštevovaný aj cyklistikami s horskými bicyklami. Pre bežkovanie sa využíva spomínaný traverz Chotárneho kopca. Zimné zábery z týchto miest si môžete pozrieť napríklad tu .