Poďme sa spolu pozrieť na okolie zrekonštruovanej rozhľadne na Veľkej Homoli v Malých Karpatoch. Tento kopec sa volal kedysi aj modranský Kúgel. Naším východiskom bola Zochova chata nad Modrou.
Autom najprv putujeme z Bratislavy po D1, z ktorej schádzame cez Viničné smerom na Modru. Za hlavným námestím odbočujeme doľava do kopcov a naberáme výškové metre. Autom prichádzame na parkovisko pri Zochovej chate. Nebola som tu veľmi dlho – vynovenú Zochovu chatu ani Furmanskú krčmu, ktorá stojí hneď pri parkovisku, som ešte nezažila. Sme tu celkom skoro, pár minút pred pol desiatou. Na parkovisku už stoja nejaké štvorkolesové tátoše.
Zochova chata je križovatkou mnohých turistických ciest. V severozápadnom smere sme práve odtiaľto už niekoľkokrát vyskúšali pešiu trasu na malokarpatskú Vysokú cez Hubalovú a Panské Uhliská. Pre prístup ku rozhľadni na Veľkej Homoli sme zvolili červenú značku, ktorá predstavuje jednu z najľahších variant, ako sa ku rozhľadni dostať, čo sa týka prevýšenia, aj času túry. Na asi 2,6 km nás čaká 260 metrové prevýšenie. V opačnom smere z parkoviska vedie červená značka ku Medvedej skale, odkiaľ je možné navštíviť napríklad Kuklu.
Od parkoviska schádzame dolu ku spodnej časti lyžiarskeho svahu. Stretávame prevažne rodinky s malými deťmi, ktoré vyťahujú lyže. A už aj chápem. Keď prejdeme okolo malého jazierka, poniže zbadáme spustený pás pre najmenších a mierny briežok, ktorého pár metrov pokrýva sneh. Práve ten využívajú drobci na zaúčanie sa do tajov lyžovania, či na sánkovanie. Opäť sa raz potvrdzuje známe – ako málo stačí ku detskému šťastiu. Vychádzame pešo cez lyžiarsky svah do mierneho kopca. Po ľavej strane máme Tisove skaly. Sú pomenované podľa stromu tis, ktorý na týchto skalách rástol. Kopce lížu mraky, je oblačno, ale našťastie neprší. Uvidíme, či budú nejaké výhľady z rozhľadne. Pokračujeme krajom lesa. Po pár metroch si vľavo všímame dva väčšie kupolovité objekty – sme pri Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu, ktorý patrí bratislavskej Univerzite Komenského. Nasleduje kratšie strmšie stúpanie. Stále ideme v bukovom lese, chodník je pomerne široký. Oproti ide niekoľko turistov, ktorí sa už vracajú od rozhľadne.
Miernym stúpaním sa dostávame na miesto, ktoré sa volá Nad hvezdárňou. Sprava od Vápenky prichádza žltá turistická značka, ktorá pokračuje ďalej do Zámčiska. Pri smerovníku je drevená lavička. Pokračujeme stále po červenej. Začínajú sa objavovať kde tu fľaky snehu a aj sa zosilňuje vietor. Za stúpaním, ktoré je krátke, si po pravej strane všímame skalné útvary. Prichádzame ku ďalšiemu smerovníku Pod Veľkou Homoľou. Ku rozhľadni je to už iba 5 minút. Nad smerovníkom sa týči kopček, kde stojí rozhľadňa v novom šate. Na chodníku je sneh, miestami je zľadovatený, a tak ideme skôr mimo chodníka ako po ňom. Čo nás neteší je to, že práve kopček s rozhľadňou sa úplne ponárajú do hmly – hmla obkolesuje celú rozhľadňu. Ako prichádzame bližšie, všímame si, že na najvyšších miestach rozhľadne hore v hmle práve stojí väčšia skupinka turistov.
Napravo od rozhľadne stojí drevený prístrešok s lavičkami a stolom. Druhý menší prístrešok stál po pravej strane na trase o niečo skôr. Počkáme, kým skupinka zíde dolu a potom vychádzame až hore. Vnútorné zábradlie rozhľadne popri schodoch je kovové, a tak sa ho bez rukavíc nechytám. Rozhľadňa má hranatý štvorcový pôdorys, na vrch vychádzame po 120 schodoch, ktoré sú zoskupené po piatich. Ako sa dostávame nad koruny okolitých stromov, vietor zase o niečo viac naberá na sile, až fučí ako divé. Vychádzame až hore, foťák si v tom vetre radšej vešiam na krk a kontrolujem, či mi nemá čo uletieť. Som rada, že som si vzala aj zimnú čiapku, na ktorú nasadzujem aj kapucňu. Ako sme predpokladali, nevidieť zhola nič, sme v totálnom mlieku. Ale to nám vôbec nevadí. Názvy kopcov, ktoré je možné zhora pozorovať, sú vyryté na drevenom zábradlí. Spomeniem najmä vrcholky a lokality Malých Karpát – Taricové Skaly, Veľký Petrklín, Záruby, Skalnatá, či Čmelok alebo pezinská Baba. Ale sú to aj iné vzdialenejšie pohoria ako Tríbeč, či Považský Inovec a okolité mestá, či dedinky – Modra, Nitra, Galanta, Viničné, Budmerice, či Trnava a Bratislava. Fotíme sa navzájom a natáčam aj krátke video pre zdokumentovanie počasia a sily vetra. Všetko bez rukavíc. Za tých pár chvíľ mi úplne premrznú prsty. Nuž, veru je tu riadna zima a úplne iná atmosféra ako dolu pri parkovisku.
Kvôli zime a vetru sa hore na rozhľadni dlho nezdržujeme a schádzame dolu ku prístrešku, kde si dávame z termosky horúci čaj s bazovým sirupom. Prichádzajú ďalší turisti, je tu aj mladá rodinka, ktorá sem zvládla výstup s 2 a 4 ročnými deťmi. Šikovníci. Na stene objavujeme aj vrcholovú knižku. Zapisujeme do nej svoje dojmy a pojmy. Posledný zápis pred naším je z polnočného výstupu na rozhľadňu.
Na spiatočnej ceste odbočujeme pod rozhľadňou na krátky úsek zelenej značky ku Vápenke, od ktorej pokračujeme po už spomínanej žltej značke, ktorá nás navádza na našu červenú. Kým prídeme na parkovisko, stretávame asi 50 ďalších ľudí. Vo Furmanskej krčme si dávame kávu a nechladené pivo a potom sa vraciame do Bratislavy. Oblačnosť sa medzitým zdvihla a za Modrou sa nám ukazuje rozhľadňa stojaca vo svahu a trčiaca nad okolitými stromami v plnej paráde. Tak teda aspoň vieme, kde stojí. Mimochodom, predchodkyňa tej terajšej rozhľadne tu stála od roku 2001. Ale úplne prvá rozhľadňa na modranskom vrchu Kugel stála už v roku 1894. O jej výstavbu sa zaslúžil historicky prvý slovenský turistický spolok, ktorý vznikol práve v Modre. Zvyšok dňa je zamračený a veterný, po slnku ani stopy a nastalo aj avizované pribúdanie oblačnosti. To sme si my ale sedeli už doma v teple a ochutnávali sviatočné koláčiky.
Výlet na Veľkú Homoľu môže byť príjemnou rodinnou prechádzkou. Na trase od Zochovej chaty boli celkovo tri strmšie, ale iba krátke stúpania. Takže je to terén, ktorý je vhodný aj pre tých úplne najmenších. Dokonca sme na spiatočnej ceste stretli aj partiu, ktorá si trasu prešla na horských bicykloch. Prajem príjemné a veselé objavovanie.
