Medzi Prednou Magurou a Salatínmi vedie Ľupčianska dolina. V jej závere sa ukrýva banícka osada Magurka a osada Železné – obe patria ku Partizánskej Ľupči. Počas letnej dovolenky by sme ju chceli bližšie preskúmať, a tak sa sem vydávame v pracovný deň počas prázdnin. Po júlových silných lejakoch by mala byť dolina už prejazdná pre autá a aj pre bicykle, a tak je náš cieľ v jeden dovolenkový deň na Liptove jasný.
Auto nechávame zaparkované za Partizánskou Ľupčou v Bielej Ľupči – sme vo výške takmer 600 metrov nad morom. Už zďaleka je vidieť víriaci sa prach a autá. Žeby bol taký ruch v doline? To sa nám nezdá. Vydychujeme si, keď zisťujeme, že autá nemieria do doliny, ale s nákladom odbočujú z asfaltky doľava. Sadáme na bicykle. Na začiatku doliny prechádzame okolo drevárskeho podniku. Sme tu sami. Najprv ideme južným, resp. juhozápadným smerom. Je primračený deň, a tak sme trochu viac oblečení. Dolina je spočiatku pomerne úzka. Na bokoch sa skláňajú strmé zalesnené svahy. Ako som sa dočítala neskôr, drevo sa ťaží v doline až vyššie.
Kdesi vľavo nad nami míňame výhľadovú Prednú Maguru, na ktorú sme vyšli pešo. Povedľa chodníka zurčí potok Ľupčianka a na niektorých miestach vytvára pekné zákutia. V prípade lejakov vie narobiť škodu, tak sa stalo aj v júli – prechádzame miestom, kde je chodník po silných dažďoch zúžený, potok tu podmyl cestu. Potvrdzuje sa avizovaná nie veľmi dobrá kvalita cesty, je tu dosť veľa menších dier, ale nerobí nám žiaden problém ich na bicykloch obísť. Ťažšie to majú autá, ktoré sem tam prejdú dolinou, či už zhora alebo zdola. Dolina je dostupná aj pre motorové vozidlá. Krátke úseky cesty majú aj dobrý asfalt. Dolina sa viac otvára pred horárňou Vŕšky, potom meníme smer na juhovýchodný. Samotná horáreň je na malom kopčeku, obzeráme si ju zdola z cesty.
Lúka pod ňou je plná kvetov, na chvíľu sa tu zastavujeme. Za horárňou stretávame auto naložené drevom, ide úplne pomaly, na kraji cesty sa vzájomne vyhýbame. Počasie je stále zamračené, dokonca začína kvapkať. Letný dáždik trvá na našu radosť iba chvíľu, prečkávame ho pod ihličnatými stromami pri ceste, ani nevyťahujeme pršiplášte. Medzitým nás obieha mladá cyklistka, ktorú ani dážď nezastavuje a odhodlane šliape do pedálov. Keď doprší, pokračujeme ďalej. Napravo od cesty si všímame pod lesom senník. Stáčame sa viac na juh. Prechádzame okolo horárne Lovnáč, za ňou nasleduje miesto Slatvinské. Sú tu aj lesní robotníci. Okolo horárne sú hŕby spíleného dreva. Stojí tu malý kamenný pamätník na partizánske boje, ale nechceme zavadzať robotníkom pri práci, a tak zostávame na cykloceste.
Pred nami vidíme popri ceste vpravo stáť ďalší drevený domček so zavretými okenicami a lavičkami. Prechádzame okolo neho a za chvíľku sme pri rázcestníku. Sme na mieste s názvom Ľupčianska dolina, Tajch vo výške 780 metrov nad morom. Tu sa dolina rozdvojuje. Doľava sa pokračuje stúpaním na Magurku, ku chate je to podľa smerovníka ešte 4,5 kilometra. Doprava sa ide na Železné, križovatka cyklotrás je uvádzaná vo vzdialenosti 3,4 kilometra. Deťom sa do stúpania už nechce, a tak sa rozhodujeme tu otočiť. Nemá zmysel to siliť. Oddychujeme pri pamätníku s lavičkou. Je pod lesom cez cestu oproti. Na skale je upevnená tabuľka – pamätník bol postavený na pamiatku partizánskych skupín, ktoré bojovali v tejto doline počas SNP na konci 2. svetovej vojny.
V obale na konári je vložená A4 stránka s textom na pamiatku npor. Rudolfa Borovca, ktorý zahynul v bojoch počas SNP v miestach Latiborskej doliny. Manžel počas našej prestávky vychádza na bicykli ku vyššie položenému tajchu. Zisťuje, že v ňom nie je voda, iba múr, ktorý by mal vedieť v prípade potreby zadržať vodu. Potvrdzuje aj to, že je to tu už strmšie. Míňa nás cyklistickú partia, ktorá smeruje ďalej na Magurku – banícku osadu. Horská chata na Magurke je zrekonštruovaná a otvorená denne, dá sa tu aj najesť.
Je tu aj zaujímavý banský kostolík, ktorý zvolával baníkov na šichtu. Možno sa nám podarí na Magurku vyjsť o rok, keď budú deti zase o niečo staršie a fyzicky silnejšie. Po oddychu sa deti tešia na zjazd dolinou – veď je to bez námahy. Zastavujeme sa ešte pri horárni Lovnáč – je tu aj skupinka na motorkách. Objavujeme aj zastrešenú dieru vo svahu – možno vchod do nejakej starej šachty. Škoda, že cesta dolu dolinou ubieha tak rýchlo. Ani sa nenazdáme a sme pri aute.
Úsek, ktorý sme s deťmi prešli na bicykli, mal svoje čaro. Stúpanie bolo najstrmšie od horárne Slatvinské – dalo sa to zvládnuť. Na výtlky sme museli dávať pozor, ale deťom to vôbec nevadilo. Ak máte chuť bicyklovať v závere aj dlhšie do kopca, zvoľte si od rázcestníka smer na Magurku alebo Železné. O chate Magurka sa dočítate napríklad tu. Zaujímavý dokument o Partizánskej Ľupči si môžete pozrieť tu . My sa do vyššie položených končín Ľupčianskej doliny na bicykloch určite ešte vrátime.