Dolnú nádrž Čierneho Váhu a jej okolie sme s deťmi preskúmali na bicykli pred dvoma rokmi. Už vtedy sme pokukovali po blízkej Ipoltickej doline. Jej pokračovaním je dolina Ráztoky a Driečna dolina, ktorá sa dvíha napokon až ku hrebeňu Nízkych Tatier. Presnejšie – ku sedlu Priehyba medzi Kolesárovou a Veľkou Vápenicou. Počas leta konečne nastal správny čas na návštevu tejto kúzelnej lokality.
Autom sme sa doviezli cez Kráľovu Lehotu a Svarín popri dolnej nádrži Čierneho Váhu ku pietnemu pamätníku lesných robotníkov a budove lesnej správy. Je tu aj malé múzeum Považskej lesnej železnice, kľúče si pýtajte práve v budove lesnej správy. Moja predstava bola, že dolina bude pozvoľna stúpať ako napríklad Ľubochnianska dolina. Ipoltická dolina má však svoje špecifikum – na jej časti sú vybudované dve jednosmerné asfaltové cesty. Tá vyššia je výlučne pre smer hore dolinou, tá nižšie položená slúži pre návrat dolu dolinou a vedie tesne popri riečke Ipoltici
Po pomerne rovnom úvode nasleduje stúpanie na vyššie položenú cestu, kde ste spočiatku trochu ako na hojdačke, chvíľu hore, chvíľu dolu. Slnko sa schováva za ihličnatými stromami popri ceste, a tak sa ide príjemne. Pozdĺž hornej cesty stoja stĺpy elektrického vedenia, podľa ktorých je možné odhadovať smer ďalšieho postupu. Asfaltová cesta má výbornú kvalitu, nie sú tu žiadne výmole ani diery, čo oceňujem najmä pri fotení malým automatom priamo počas jazdy. Prichádzame na miesto, kde je záver úvodnej Ipoltickej doliny. Svahy nad Ipolticou vľavo sú zalesnené, po výruboch tu vyrastajú mladé stromčeky. Ešte pár metrov a krátko nato sa horná cesta a dolná cesta sa spájajú v jednu cestu, ktorá pokračuje hore dolinou. V doline stojí niekoľko pojazdných včelínov. Pekným miestom je aj horáreň Javorinka, ani tu nechýba včelín, povyše pod lesom si všímame vo svahu aj malú studničku.
Dolina sa pri horárni rozširuje. Cez asfalt sú napísané názvy bočných dolín, čo nám tiež slúži na orientáciu. Za zákrutou za horárňou stretávame robotníkov, ktorí tu pracujú s drevom. Nasleduje kratší strmší úsek, kde máme popri ceste ihličnatý les – je tu príjemný chládok. Odhadujeme, že by to ku tajchu už nemalo byť ďaleko. Ešte pár záberov do pedálov a hneď pri ceste sa objavuje po pravej strane horáreň Lacková – jej názov je na malej tabuľke na priečelí, smerovník tu nie je, ten je o kúsok povyše pri horárni Ráztoky. Obzeráme sa, kde je tajch Lacková, sme zvedaví, ako vyzerá. Zbadáme ho poniže po ľavej strane, a tak aj s bicyklami schádzame ku nemu a prechádzame po drevenom mostíku so širokými kládami. Presný názov vodnej plochy je vodná nádrž Lacková. Je tu aj zariadenie na regulovanie výšky vodnej hladiny. Na brehu je niekoľko drevených klád na posedenie a na našu radosť stojí kúsok od brehu veľký drevený prístrešok v tvare päťuholníka.
Vnútri má po obvode lavice a obrovský okrúhly stôl. Rovno spoza stola môžete pozorovať vodnú hladinu. Super. Evka si tu hneď zasadne a dá sa do jedla. Ja idem fotiť tajch, kým je pekné počasie a oblačnosti tak akurát. Neviem sa nabažiť pohľadov na vodnú hladinu. Manžel pokračuje hore dolinou cez Ráztoku na bicykli v strmšom stúpaní neplánovane napokon až do sedla Priehyba. My sa to dozvedáme až keď sa asi po hodine vracia ku tajchu. V doline totiž nie je mobilný signál. Pri tajchu sme boli dlhú dobu úplne samé. Na opačnom konci tajchu sú kačice, ktoré sa zopárkrát vznesú aj nad vodnú hladinu. Proste idylka. Po manželovom príchode sa dávame na spiatočnú cestu a tešíme sa na zjazd dolinou
Verte, nie sú na nej žiadne stúpania a asfalt na dolnej ceste určenej pre zjazd je tiež kvalitný. Ipoltica je spočiatku pomerne úzka. Jej brehy sú pokryté prevažne veľkými lopúchmi. Potom postupne mohutnie a pridávajú sa aj stromy. Prechádzame okolo niekoľkých usadlostí. Je tu aj ďalšia studnička Hazička. Na niekoľkých miestach sú priamo popri ceste aj skalky. Rieka znižuje teplotu, čo cítiť vo vzduchu. Slnko nám teraz svieti na naše chrbty. Nestretávame nikoho, akurát na hornej ceste si všímame jedného cyklistu. V závere sa dolina rozširuje najviac. Míňame ešte ďalšiu studničku Ipoltica – jej zaujímavosťou je, že má kohútik ako vodovod. Našej pozornosti neujde ani prístrešok na prepriahanie koní, ktoré sa tu používajú pri práci s drevom.
K autu prichádzame niečo pred štvrť na dve poobede. Keďže sme synátora nechali samého doma, po naložení bicyklov sa tu veľmi nezdržiavame. Na spiatočnej ceste si fotím ešte dolnú vodnú nádrž. Je tu hŕba cyklistov. Dolina Ipoltica má pre cyklistov svoje čaro, asfalt je tu kvalitný. Sú tu pekné zákutia. Počas nášho bicyklovania tu iba jeden krát prešlo dolu auto naložené drevom – míňalo nás až úplne dolu v doline, keď sme prichádzali ku zaparkovanému autu. Veľmi sa nám tu páčilo, zjazd a aj krásny tajch boli príjemnou odmenou a motiváciou pre šlapanie do pedálov. Pre objavovanie týchto končín si nezabudnite pribaliť mapu TM 123 Nízke Tatry – Kráľova hoľa, ktorej online verziu nájdete na stránke.