Poďme sa v tomto článku pozrieť na zimný hlavný hrebeň Malej Fatry. A pekne pešo, po svojich. Vynecháme najvyšší vrchol tohto úžasného pohoria – Veľký Kriváň. Aj preto, že lanovka vo Vrátnej doline do Snilovského sedla počas pandémie nefunguje, a tak s jej podporou nemôžeme rátať.
A tak prichádza do úvahy výstup na malofatranský hrebeň napríklad cez Poludňový Grúň. Bude nám nahrávať aj to, že dni sú už trochu dlhšie. Výstup hore Grúňom je poriadny šlapák – využíva sa aj pre lyžovanie- ale kto ním raz schádzal dole, tak sa možno stotožní s mojim názorom, že pri tomto kopci je lepšie ním ísť v smerehore. Trasu odporúčam začínať vo Vrátnej doline od horského hotela rovnakého mena. Poniže neho zachádzajú autobusy. Po žltej značke je to najkratšia trasa, ako sa dostať pod hrebeň. A tak prvá necelá hodinka pešej chôdze na chatu pod Poludňovým Grúňom je príjemnou rozcvičkou na rozdýchanie, nie je tu žiadne prudké stúpanie. Sme pri chate, kde si dávame malý oddych. Nuž, teraz tu je oveľa menej ľudí aj skialpinistov, ako zvyčajne. Ešte že pandémia pešiu turistiku veľmi neovplyvnila, aj táto túra je toho dôkazom – spoliehame sa iba na vlastné nohy a sily.
Poriadna turistika začne prakticky až teraz. Pre stúpanie po svahoch Grúňa v nižšej časti radšej volíme radšej pravú stranu, ľavá strana je strmšia. Ako naberáme výšku, tak sa ukazujú výhľady do okolia. Najkrajší je bezpochyby Veľký Rozsutec a nechýba ani jeho nižší brat – Malý Rozsutec. Vpravo sa ukazuje bočný výstupový hrebeň na Malú Fatru a za našimi chrbtami aj sedlo Príslop, Sokolie, či Tiesňavy. Všetko sú to známe miesta. Ako výrub pre lyžiarov končí, ihličnany sa o niečo viac priblížia ku stopám v snehu, až kým v záverečných častiach stúpania na hrebeň les definitívne neustúpi. Ešte pár krokov, a sme na vrchole Poludňového Grúňa. Už to, že sem vyjdete, je príjemnou odmenou a pri peknom počasí si tu na tomto hôľnom vrchu, vysokým takmer 1500 metrov nad morom, ohľadom výhľadov prídete na svoje. Sme v srdci Krivánskej Fatry.
Odtiaľto by sa dalo pokračovať hrebeňom cez Steny, ale my sa rozhodujeme pokračovať opačne – doľava cez Stoh. Svahy Stohu môžu byť lavinózne, tento deň by to malo byť v poriadku. Bude nám tu pomáhať aj tyčové zimné značenie.Na kraji sú snehové preveje. Svahy sa prudko zvažujú dolu. Trochu potvorské je, že náš chodník sa po pár metroch stúpania začína zvažovať do Stohového sedla, stratíme tu prakticky 200 výškových metrov,ktoré potom na Stoh znova nastúpame. Keďže ideme za výhľadmi, o traverze Stohu ani neuvažujeme a pokračujeme v stúpaní hore. Je to ďalšia skúška vytrvalosti. Najprv ideme pomedzi stromy, tie potom ustupujú. Aký je to krásny pocit, keď sme konečne hore, vo výške niečo nad 1600 metrov tak dosahujeme najvyšší bod dnešnej túry. Stoh sa mi svojím tvarom vždy veľmi páčil, tvorí ku Veľkého Rozsutcu veľmi pekný kontrast, až sa nechce veriť, že na takej malej vzdialenosti od seba sú tak vzhľadovo úplne odlišné kopčeky. Ich kontrast sa najlepšie pozoruje práve z Grúňa.
Odtiaľto by sa dalo pokračovať hrebeňom cez Steny, ale my sa rozhodujeme pokračovať opačne – doľava cez Stoh. Svahy Stohu môžu byť lavinózne, tento deň by to malo byť v poriadku. Bude nám tu pomáhať aj tyčové zimné značenie.Na kraji sú snehové preveje. Svahy sa prudko zvažujú dolu. Trochu potvorské je, že náš chodník sa po pár metroch stúpania začína zvažovať do Stohového sedla, stratíme tu prakticky 200 výškových metrov,ktoré potom na Stoh znova nastúpame. Keďže ideme za výhľadmi, o traverze Stohu ani neuvažujeme a pokračujeme v stúpaní hore. Je to ďalšia skúška vytrvalosti. Najprv ideme pomedzi stromy, tie potom ustupujú. Aký je to krásny pocit, keď sme konečne hore, vo výške niečo nad 1600 metrov tak dosahujeme najvyšší bod dnešnej túry. Stoh sa mi svojím tvarom vždy veľmi páčil, tvorí ku Veľkého Rozsutcu veľmi pekný kontrast, až sa nechce veriť, že na takej malej vzdialenosti od seba sú tak vzhľadovo úplne odlišné kopčeky. Ich kontrast sa najlepšie pozoruje práve z Grúňa.
Spomínam si na dávny výstup na Stoh od Štefanovej opačným smerom, v prachovom snehu, v ktorom sme sa zabárali až nad kolená. Časť našej turistickej skupiny vtedy pokračovala zo Stohu na skialpoch. Vrcholový smerovník má teraz na sebe riadnu vrstvu námrazy, tu budú panovať zimné podmienky ešte dlho. Zaujímavé tvary s naviatym a zamrznutým snehom majú aj solitérne stromy, ktoré sa skláňajú v smere prevládajúceho vetra. Dávame fantázii rozlet, čo predstavujú. Mne jeden pripomína ťavu. Zo Stohu je kruhový výhľad na všetky strany. Otvára sa tu naplno aj pohľad smerom ku dolnému Kubínu a Chočským vrchom, či vzdialenejšej Oravskej Magure – Kubínskej holi a Minčolu. Keďže stále panuje krásne počasie, nechýba ani Šípska Fatra, či Západné Tatry. Nechýba ani nižšia Osnica, ktorá leží mimo hlavného fatranského hrebeňa. Keby sme chceli vymenovať všetky nielen malofatranské kopčeky, ktoré odtiaľto vidíte, bol by to veru poriadne dlhý zoznam. Začíname zostupovať. Ten je spočiatku iba pozvoľný, ukazuje sa v celej kráse Veľký Rozsutec, práve pri klesaní zo Stohu si ho môžeme naplno poobdivovať, máme ho rovno pred nosom. V jeho strmých svahoch vidíme aj výstupovú líniu. Túra je výhľadovo veľmi pekná až kým neprídeme do sedla Medziholie, záver zostupu zo Stohu patrí pekným ihličnatým stromom. Dúfam, že tu budú stáť aj o sto rokov a že ich nezhltne žiadna nezmyselná ťažba. Áno, sme v národnom parku, ale to na Slovensku nie je zárukou toho, že na takýchto miestach sa s ťažbou nestretnete. Svedčí o tom aj okolie nižšie položenej Šlahorky, pod ktorou je les riadne preriedený.
Túra, ktorú sme prešli, dá poriadne zabrať. Nájdete ju na mape TM 110 Malej Fatry medzi online mapami. Ak sú dobré snehové podmienky, tvrdý sneh a neprebára sa, je to zvládnuteľné. Krásna príroda a výhľady, bez stopy po pandémii, ktorá zúri dolu v mestách s veľkou koncentráciou ľudí, Vás nakopnú, prinesú radosť a adrenalín. My sme si pomáhali mačkami a palicami, najmä v strmších častiach bez serpentín, či už v smere na Grúň alebo na Stoh. Nepostrádateľné boli aj návleky, dostatok jedla a tekutín. Určite to bola dôstojná rozlúčka s tohtoročnou zimou. Verím, že tá najbližšia zima bude bez pandemických obmedzení a na horskej chate pod Poludňovým Grúňom bude tak veselo a živo, ako sme boli doteraz zvyknutí.