Iba kúsok za Považskou Bystricou sa nad Považským Podhradím priamo nad diaľnicou na pahorku vo výške 437 metrov nad morom týčia ruiny Považského hradu. Vďaka tomu, že okolie hradu je pekne vyčistené od náletov, hrad sa tu pyšne vypína a vytvára neprehliadnuteľnú siluetu, ktorú z diaľnice vždy obdivujeme. V máji počas vrcholiacej jari sme sa sem nechali s deťmi zlákať na jeho návštevu. A neboli sme tu sami.
Autom prichádzame od Bytče popri kanáli. Auto parkujeme pri príjazdovej ceste ešte pred miestnym rímsko-katolíckym kostolom. Na pravej strane cesty si všímame starú budovu kaštieľa, ktorý niektoré zdroje spájajú s bývalými majiteľmi hradu Balašovcami. V súčasnosti jeho budova bohužiaľ chátra a je v zlom stave, čo je určite škoda. Rovno nad jeho vežičkou, so zvyškami hodinového ciferníka, sa týčia ruiny Považského hradu, kde smerujeme po žltej turistickej značke. Najprv stúpame po asfaltovej ceste. V spätnom pohľade ponad vežu kostola vidieť skalnaté bralá blízkej Manínskej tiesňavy, ktorá oddeľuje od seba Veľký a Malý Manín.
Po pár metroch prechádzame okolo opraveného renesančného kaštieľa Burg, ktorý pochádza z prvej tretiny 17. storočia. Vybudovali ho už spomínaní Balašovci, ktorí opúšťajú priestory hradu a práve sem do pohodlnejšieho kaštieľa sa sťahujú v roku 1631. Na zrekonštruovanom kaštieli sa vyníma žiarivo biela omietka a zaujmú aj jeho nárožné veže. Kaštieľ si obzeráme iba zvonka
Pokračujeme po kamennej ceste v stúpaní a vchádzame nakrátko do lesa. Po pár minútach vychádzame na čistinku. Tu žltá značka odbočuje doľava do vyššie položeného sedla Lopatina, my pokračujeme po bývalej hradnej ceste vpravo. Pomedzi stromy už kde tu vidieť hradby a lešenie. Do hradu sa pred pár rokmi vchádzalo sprava po strmých schodoch, teraz vchádzame po krátkom drevenom mostíku cez bránu vľavo. Vo vstupnej veži prebieha rekonštrukcia, vrch je zastrešený s dreveným stropom. Zo stojana si berieme náučný leták o hrade, kde sú okrem iného aj kontakty a informácie na Združenie hradu Bystrica. Toto združenie nadšencov sa už vyše 10 rokov podieľa na konzervácii najohrozenejších častí hradu, odstraňovaní náletovej zelene, či organizovaní hradných kultúrnych podujatí. Patrí im za ich prácu veľká vďaka.
Vchádzame do vnútorného nádvoria, ktoré má tvaru klinu. Najstaršia písomná zmienka o Považskom hrade nás vráti späť viac ako 700 rokov, pochádza z roku 1316 – o hrade sa hovorí pod názvom Bestruche – Bystrica. Niektoré zdroje udávajú jeho vznik už skôr – v roku 1128 na ochranu dôležitej považskej cesty. V 14. storočí bol strediskom jednej z dŕžav Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti sa hrad vrátil do kráľovských rúk. Medzi jeho vlastníkov patril napríklad Ctibor z Beckova a jeho syn, na vyše 120 rokov to bol rod Podmanickovcov, ktorých vystriedal magnátsky rod Balašovcov. Po rozsiahlom požiari v roku 1543 prebiehala obnova a prestavba hradu.
V 17. storočí Balašovci uprednostnili pohodlnejší kaštieľ v podhradí. Počas nepokojných povstaleckých rokov hrad obsadili povstalecké tököliovské vojská, ale napokon bol hrad v roku 1698 zničený cisárskymi vojskami. Od roku 1933 hrad patril Zväzu slovenských turistov, od ktorých ho do svojho terajšieho vlastníctva preberá mesto Považská Bystrica. Pôvodný vzhľad hradu, v ktorom v čase jeho najväčšieho rozmachu žilo 400 ľudí, pripomína na jeho nádvorí malá kovová maketa hradu. Tú si deti zvedavo obzerajú a porovnávajú ju s terajšími zvyškami múrov. Po schodoch vystupujeme do najvyššej časti. Tu sa odkrýva pohľad na blízke okolie hradu – údolie s kanálom a hladinou Váhu, popri ktorej vedie diaľnica. Rovno dolu pod nami je veža spomínaného kostola a domčeky Podhradia. Za riekou vidieť domčeky Považskej Teplej a nad nimi dominantné oba Maníny.
Viac vľavo sa obzore sa ukazujú aj skalnaté špičky Brady v Súľovských vrchoch. Vpravo sa na druhej strane Váhu rozprestiera Považská Bystrica. Po drevenom chodníku so zábradlím vychádzame na vyhliadku, pod nami sa otvára hlbočina. Vyššie sa už ísť nedá. Kocháme sa výhľadmi, robíme si fotku na pamiatku, a potom schádzame naspäť do nádvoria. Pri stojanoch na elektrobicykle si sadáme v tieni na lavičku a deti sa tu posilňujú. Ja si obzerám miestnosť v hradbách, kde sú na stenách veľkoplošné panely s fotografiami, ktoré dokumentujú rekonštrukciu a obnovu jednotlivých častí hradu. Uprostred je drevený stôl. Predpokladám, že je možné si tu posedieť, ak vás tu zastihne zlé počasie alebo dážď. Trávnaté svahy pod hradbami sú pokryté rozkvitnutými púpavami a modrými nezábudkami, ktorých je tu neúrekom. Do areálu vstupujú ďalší ľudia, zdá sa, že dnes tu bude veru živo. Na mobile si spúšťame povesť o hrade a pozorujeme návštevníkov, medzi ktorými prevládajú rodiny s malými deťmi. Potom sa dávame na spiatočnú cestu, deti si vyliezajú ešte na jeden zo stromov pod hradom. S prechádzkou na hrad sme boli spokojní. Veríme, že nabudúce si budeme môcť výlet predĺžiť aj o príjemné posedenie v reštaurácii.
Prechádzka na hrad je strmšia, ale pomerne krátka. Na svoje si tu prídu milovníci histórie a kultúrnych pamiatok. Výhľady z najvyššie položených častí hradu odhalia okolité krásy považského regiónu z celkom peknej výšky. Neďaleko od Považského hradu sa nachádzajú zvyšky dvoch ďalších hradov – Hričovského a Súľovského. A to nehovorím o vzdialenejšom Starhrade, či Strečne pri Váhu. Viac sa o združení na záchranu Považského hradu tu. Aby ste v tejto oblasti nezablúdili použite našu mapu TM 108 Javorníky – Púchov.