Lietavský hrad je miestom, kam sa radi pozriete aj opakovane. Počas celej dvojročnej pandémie sme tu neboli, a tak je načase si to sem ísť obzrieť. Rozhodujeme sa tak na Veľkonočnú sobotu, keď slnko začína konečne o niečo viac vykúkať spoza mrakov a obloha má miestami aj modrú farbu. Pribudol chladný vietor, ale to nevadí, slnko nás definitívne láka von.
Na Lietavu volíme inú pešiu trasu – z južnej strany. Pri vstupnej tabuli do Lietavskej Svinnej je mimo dediny po ľavej strane cesty futbalové ihrisko a je tu aj miesto na parkovanie. Prichádzame sem niečo pred desiatou a máme šťastie, dá sa tu parkovať, sme tu dokonca prví. Hore vychádza na krátkom úseku stará asfaltová cesta, ktorú potom strieda lúčny chodník. Hrad sa od samého začiatku, prakticky rovno od prístupovej cesty ukazuje v celej svojej kráse. A tak v prípade, že si chcete Lietavu obzerať už cestou na hrad, tak z južného smeru máte hradby viacej na dlani ako keď zvolíte modrú turistickú značku zo severu z Lietavy – Majera. Stúpame lúkami a obdivujeme pekné scenérie. Na svahoch sme sami. Prichádzame do sedielka, ktoré je viac otvorené severnému vetru.
Stretávame ľudí, ktorí vychádzajú po spomínanej modrej značke, sú to prevažne rodiny s deťmi. Okolie chodníka, predtým ako vojdeme do lesa, je prečistené. Nebude dlho trvať a trnky a hlohy sa tu naplno rozkvitnú a dodajú krajine tú pravú jarnú krásu. Nasleduje výstup lesíkom do sedielka pod vrch Cibuľník. Tráva začína už naberať peknú zelenú farbu a konáre stromov majú celkom slušné puky. Pred sedielkom sa zľava napája zelená značka – pôjdeme ňou na spiatočnej ceste. Posledné metre ku hradu vedú príjemným terénom prakticky po rovinke. Nad turistickým chodníkom vpravo je hrebienok so strmými zrázmi, ktorý by mal práve v tomto čase skrášľovať ružovo-fialový chlpatý poniklec. A tak sem vychádzam z chodníka a som zvedavá, či tu nie som príliš neskoro. A zdá sa, že nie, nachádzam niekoľko exemplárov – niekoľko je rozkvitnutých, niektoré sú ešte uzavreté.
Z hrebienka sú pekné výhľady na Martinské hole, mne sa páčia mohutné borovice. Spred hradieb je pekný pohľad na kotlinku s Podhorím. Z hradby lesa trčí Brada Súľovských vrchov. Svahy pod hradbami sú vyčistené. Vchádzame za hradby. To, že sa pri odstránení havarijného stavu hradu urobilo kus roboty je vidieť na každom kroku. O to radšej sem chodíme, je tu vidieť veľký pokrok a pozitívne zmeny k lepšiemu. Vchádzame do bufetu v pivničných priestoroch, v piecke tu horí oheň a je tu príjemne teplo. Kupujem niečo na pitie a magnetky. Nad bufetom vo veži je sprístupnená expozícia o histórii hradu, ktorú odporúčam navštíviť.
Nebudem prezrádzať, čo sa tu dá vidieť. Spomeniem len to, že nás zaujala na stene vyobrazená bývalá podoba hradu aj s vežičkami a so strechami. Podobná maketa, len v menšej mierke a z papiera bola pri pokladni a dá sa zakúpiť, na jej postavenie treba čas, chuť a dávku trpezlivosti. Z bufetu sa presúvame von, vychádzame na najvyšší sprístupnený bod – tu pribudlo železné zábradlie pre zvýšenie bezpečnosti a drevený plot s kolmi. Práve v týchto miestach by mohlo pribudnúť premostenie zo stredného do horného hradu. O finančnej zbierke na obnovovacie práce pre vybudovanie mosta som sa dodatočne dočítala tu. Zaujímavé sú historické pohľadnice hradu a jeho okolia, ktoré bolo v minulosti bez lesa.
Martinské hole týčiace sa oproti pokrýva ešte riadna vrstva snehu a najbelší je malofatranský Veľký Kriváň. Dolu pod nami vidíme svahy, kadiaľ sme vychádzali. Dolné nádvorie sa plní návštevníkmi. Aj na spiatočnej ceste odbieham ku poniklecom. Od sedielka za hradom sa napájame na zelenú značku. Spočiatku je dosť strmá, tak sme radi, že ňou klesáme. Cesta je suchá, po blate by to bolo zaujímavé. Na chodníku nestretávame nikoho. Zberáme si suché šišky, ktorých je tu z borovíc napadaných pomerne veľa. Vychádzame na lúky. Skúšame hľadať poniklece, ale na týchto miestach sme na ne nenatrafili. Zelená značka schádza do Lietavskej Svinnej odkiaľ pokračuje na vrch Skalky oproti. My zostávame na lúkach, lebo sa nechceme vracať ku autu po asfalte. Traverzujeme lúky, na mnohých miestach sú svahy doslova prešpikované dierami od myší. Hlodavce sa asi dobre ukrývajú, nezbadali sme veru ani jednu myšku. Po chvíli sa nám znova ukazuje hrad. Po bočnom hrebienku schádzame ku ceste a náš turistický kruh sa uzatvára. Áut tu od rána pribudlo, uvoľňujeme miesto niekomu ďalšiemu. Mužské osadenstvo ešte skúša nájsť tie správne prúty na korbáče na pondelňajšiu šibačku.
Výlet na Lietavský hrad z južnej strany nemal chybu a od samého začiatku to bola pastva pre oči a balzam pre dušu.