Deň prvý: Šumiac – Kráľova hoľa – Útulňa Andrejcová
Začali sme na Šumiaci, odkiaľ to bolo už len stále hore a hore, najskôr cez les, nasledovala krátka prestávka na pivko v chate pod Kráľovou hoľou a zas hore a hore až na samý vrchol s úžasným výhľadom na celé Vysoké Tatry, už teraz to stálo za to.
Po krátkom oddychu a malom jedle sme sa vybrali smerom na západ, tentokrát viac menej po rovine a po celý čas s krásnymi výhľadmi na všetky strany – presne takto som si to predstavovala a nesmierne som si to vychutnávala.
Podvečer sme dorazili na útulňu Andrejcová, kde je už aj chatár s ponukou kapustnice a pečenej klobásky a samozrejme pivka, dokonca čapovaného. Ako rodinná šampiónka v žolíku som vytiahla karty ale po 5 hanebných prehrách sa moja reputácia prepadla na samé dno. Napriek tomu som si užila moju prvú noc v útulni na karimatke so spacákom a niekoľkými spoluspiacimi chrápajúcimi turistami.
Deň druhý: Andrejcová – Veľká Vápenica – Kolesárová – Útulňa Ramža
Ráno bolo hmlisté, , čo nám trochu skomplikovalo výhľad z Veľkej Vápenice, ale aj tak to bol krásny hoľnatý kopec s jedinenčnou atmosférou. Po prudkom zostupe nasledoval ďalší výstup – na Kolesárovú. Neďaleko nás ručali jelene, všetko bolo farebné, všade samé brusnice a čučoriedky, slniečko svietilo, vzduch bol svieži – zemský raj to na pohľad…. až kým sme sa zas neponorili do lesa a nekonečne dlho kráčali k útulni Ramža. Ramža je asi najjednoduchší turistický prístrešok, bez chatára, iba piecka a pár priční. Tu sme si už varili svoje instantné polievky, kaše a cestoviny, asi plné glutamánu, ale v danej chvíli to boli všetko lahôdky. Spoločné varenie pred útulňou nás všetkých stmelilo a aj bez predstavovania sme si boli blízky – mladý párik, ktorý sa spoznal na ceste SNP, 2 holky z Brna, izraelský pár na potulkách po Slovensku, kde ani 99% slovákov nebolo a partia chlapcov v oranžových tričkách. Ani nočné cinkanie myší v zabudnutých ešusoch nepokazilo moju eufóriu z krásnej prírody, nášho putovania a milých ľudí, ktorých sme stretli.
Deň tretí: Ramža – Čertovica – Rovienky – Kumštové sedlo – Chata M.R.Štefánika
Ďalší krásny deň pred nami, ja síce stále bez výhry v kartách, už to nie je vtipné, skôr potupné, ale náladu mi to nepokazí, dokonca ani zatiaľ najstrmšie stúpanie z Čertovice na Rovienky. Potom už nasleduje viac menej pohodové šľapanie až na Štefáničku, kde si po troch dňoch doprajeme sprchu a spanie na matracoch a s perinkami – príde mi to až ako nemiestny luxus, ale nepohrdneme ním. Večer, pri pohľade z okna žasneme nad macom, ktorý sa prechádza po terase medzi stolmi a lavičkami a na nič nereaguje – neskôr sa dozvedáme, že medveď je hluchý a už si zvykol chodiť ku chate a do blízkosti turistických chodníkov. Takto z okna chaty to bol zážitok ale na chodníku by som si to radšej nechala ujsť.
Deň štvrtý: Štefánička – Ďumbier – Kamenná chata – Dereše – Poľana – Chabenec – Útulňa Ďurková
Pekné počasie nás už opustilo ale aj jesenné hmly prevaľujúce sa cez hrebeň z jednej strany na druhú majú svoje romantické čaro a ja si toto úchvatné divadlo užívam. Kráčame už viac menej po skalách, počúvame jeleniu ruju a popri chôdzi sa rozprávame o knihách a filmoch, ktoré nás ovplyvnili. Tak dorazíme na Kamienku, ktorá je úplne zrekonštruovaná a aj keď tým značne niektorým pokazili spomienky, je to krásna moderná chata so skvelým personálom. Tu som aj po 20 rokoch stretla spolužiaka z gymnázia a aj keď doteraz neviem jeho meno, veľmi ma to potešilo. Už na Derešiach sme zažili ďalšie krásne stretnutie s pánom Ballom alias Mercuňom, biológom, ktorý svoj život zasvätil pozorovaniu a filmovaniu svišťov. Nádherné stretnutie s milým človekom zapáleným pre prírodu, naviac vtipným a bezprostredným zaplnilo naše srdcia pocitom tepla hoci vietor aj hmla pritvrdili a riadne sa ochladilo. Našťastie sme stihli prísť na Ďurkovú tesne pred tým, ako sa spustil dážď.
Deň piaty: Útulňa Ďurková
Už od rána výdatne pršalo a fúkal vietor, nemalo význam ísť hore na hrebeň a tak sme strávili celý deň v útulni, hrali sme karty, rozprávali sa, jedli, pomáhali sme chatárovi nosiť vodu na jedlo a čaj a len tak boli… Zaujímavé bolo, že aj keď sme nemali čo robiť, nik nebol nervózny a nik sa neponáhľal.
Deň šiesty: Ďurková – Veľká Chochuľa – Prašivá – Hiadeľské sedlo – Donovaly
Ráno síce slabo pršalo, ale oveľa menej ako deň predtým a tak sme šli zas na hrebeň. Až v zlom počasí zistíte, či ste na hory dobre pripravení. Vďaka poctivému tréningu ma po celý čas neboleli nohy, ruky ani chrbát pod tlakom 20 kilového ruksaku. Nebola mi nikdy zima ani teplo, nebola som hladná, ale teraz som zistila, že mám nanič pršiplášť – bol krátky a široký, takže vo vetre plápolal ako ruská vlajka (bol červený), krútil sa mi okolo tela a keďže sa kapucňa nedala nastaviť, na pol tvári som mala permanentne prilepený tento igelit (názov pršiplásť si nezaslúži). Na Hiadeľskom sedle opäť vyšlo slnko a ja som sa na svet mohla zas pozrieť oboma očami. Už len v blate vystúpať na Kozí chrbát a pokochať sa výhľadmi ako z kanadského prírodopisného filmu. Blížil sa záver túry a vo mne sa miešala eufória s nostalgiou. Nedá sa opísať ten pocit slobody a krásy, čo človek zažíva na horách, to treba zažiť. Zas čoskoro niekde ….