Po návšteve malofatranského Kľaku sa rozhodujeme zavítať aj na jemu blízky Strážov, na ktorý sme sa z Kľaku pozerali. Pýši sa titulom najvyšší vrch pohoria Strážovské vrchy. Odhadujeme, že výstup by mohol byť podobnej náročnosti ako na Kľak. Rozmýšľame, akú výstupovú trasu na tento kopček zvolíme. Po turistickej značke z Čičmian sme išli asi pred 10 rokmi. A tak sme zvolili ešte nenavštívený chodník z malebného maličkého Zliechova. Samozrejme, tento turistický chodník nechýba ani na mape Strážovských vrchov TM 119 Strážovské vrchy – Trenčianske Teplice.
Cez Žilinu, Rajeckú kotlinu pokračujeme ponad Čičmany v miernom stúpaní do sedielka. Po chvíli, ako z neho klesáme, les ustupuje a po pravej strane sa nám ukazujú vrcholové skalnaté bralá Strážova trčiace z hradby listnatého lesa. Prichádzame na vyšný koniec dediny. Parkujeme pri rozdvojke turistických značiek nad potokom na malom kúsku trávnatej plochy po tom, ako nám to miestny domáci dovolí. Sme šiesti – štyri deti a dvaja dospelí. Červená značka tu vedúca je aj značka SNP a nás vyvedie na 1213 metrov vysoký Strážov. Dávame batohy na plecia, paličky do rúk a naše dobrodružstvo začína. Prejdeme cez potok a potom vystupujeme po lúke, kde rastú borievky – typické pre túto oblasť. S príchodom sme sa až tak veľmi neponáhľali, ranná oblačnosť sa ešte stále drží nad kopcami, obloha je biela, ale dúfame, že sa vyčasí – predpoveď hlási slnečné počasie. Na lúke sú po pravej strane krásne solitérne exempláre listnáčov, majú mohutné rozkonárené široké koruny. Po ľavej strane trčí vrch Poľany, popod ktorý vedie turistická značka do Mojtína.
Rovno pred nami vidíme bralá Strážova, skúšame odhadnúť, kadiaľ asi pôjdeme. Onedlho z lúčky vchádzame do lesa, tu začína byť stúpanie šťavnatejšie. Nechýba náučná tabuľa. Les je pekný, listnatý, predbieha nás dvojica dospelých. Prechádzame serpentínou. Oproti nám schádza zhora človek s väčším batohom na chrbte a mňa hneď napadá, že ide prechod SNPčky. Dávame sa nakrátko do reči. Dozvedáme sa, že je na pešom putovaní už vyše 3 týždne a končí na Devíne. Prajeme mu veľa šťastia, a potom pokračujeme vo výstupe. Kým prídeme do sedla pod Strážovom, malebný les trochu narúšajú popadané listnáče, asi nejaká veterná kalamita z minulosti. Chodník je priechodný, míňame prameň a na strome si všímame krídla anjela. V sedielku trochu pofukuje. Doprava vedie vychodený chodníček, ale ten nás len mýli, je neznačený. Treba prejsť krátko doľava a potom, ako sa červená značka spojí so žltou, smerujeme traverzom na východ. Slnko ešte stále nad oblačnosťou nezvíťazilo. Dostávame sa do časti, kde je väčšia divočina, zvyšky pôvodného pralesa. Sem tam sú na chodníku skalky a je tu pomerne vlhko, treba si dávať pozor na pošmyknutie, paličky sa tu hodia. Sú tu vychodené aj skratky, my sa držíme chodníka so serpentínami, po ktorých sa prevýšenie zdoláva najjednoduchšie a s najmenšou námahou. Potom, ako meníme smer na južný, vychádzame na menšiu lúčku pod Strážovom.
Oblačnosť ešte stále kraľuje, a to je už skoro 12 hodín. Prechádzame krátkym úsekom cez les a vychádzame na vyššie položenú lúčku. Tu sa ukazujú pohľady ku spomínanému Kľaku – je to známa lúčka a často krát je na fotkách z tejto lokality. Lúku krášlia solitérne ihličnany, je to miesto, ktoré má zvláštne genius loci, mne osobne sa veľmi páči. Vchádzame do listnatého lesa a zakrátko prichádzame ku vrcholovým skalným bralám Strážova. Myslím, že deti majú toho tak akurát a tešia sa, že už budeme iba klesať. Vyberám deku a sadáme si do závetria. Deti sa posilňujú, už majú riadny hlad. Prinášam vrcholovú knihu, kde sa zapisujeme. Obzeráme výhľady. Pod nami v hlbočine je Zliechov a okolo neho na všetky strany kopčeky Strážovských vrchov, ktoré popisuje aj vrcholová ružica. Sem tam sa oblačnosť pretrhá a vidíme aj kúsky modrej oblohy, je to dynamicky sa meniace počasie. Je jasné, že sa časom úplne vyčasí. Je tu asi 30 ľudí, a teda pomerne živo, väčšina ľudí prišla od Čičmian. Deťom ukazujem špicatý Vápeč, na ktorý si tiež robíme zálusk. Vidieť aj Považskú Bystricu a Maníny. Dolu vpravo poniže vrcholových skaliek stojí nový drevený kríž, ktorý tento rok nahradil ten starý. Veľmi pekné je bezprostredné zvlnené okolie Zliechova, lúčky sú striedané lesmi. Ešte sa fotíme na kraji skaliek a zahajujeme zostup po rovnakej trase.
Oblačnosť ešte stále kraľuje, a to je už skoro 12 hodín. Prechádzame krátkym úsekom cez les a vychádzame na vyššie položenú lúčku. Tu sa ukazujú pohľady ku spomínanému Kľaku – je to známa lúčka a často krát je na fotkách z tejto lokality. Lúku krášlia solitérne ihličnany, je to miesto, ktoré má zvláštne genius loci, mne osobne sa veľmi páči. Vchádzame do listnatého lesa a zakrátko prichádzame ku vrcholovým skalným bralám Strážova. Myslím, že deti majú toho tak akurát a tešia sa, že už budeme iba klesať. Vyberám deku a sadáme si do závetria. Deti sa posilňujú, už majú riadny hlad. Prinášam vrcholovú knihu, kde sa zapisujeme. Obzeráme výhľady. Pod nami v hlbočine je Zliechov a okolo neho na všetky strany kopčeky Strážovských vrchov, ktoré popisuje aj vrcholová ružica. Sem tam sa oblačnosť pretrhá a vidíme aj kúsky modrej oblohy, je to dynamicky sa meniace počasie. Je jasné, že sa časom úplne vyčasí. Je tu asi 30 ľudí, a teda pomerne živo, väčšina ľudí prišla od Čičmian. Deťom ukazujem špicatý Vápeč, na ktorý si tiež robíme zálusk. Vidieť aj Považskú Bystricu a Maníny. Dolu vpravo poniže vrcholových skaliek stojí nový drevený kríž, ktorý tento rok nahradil ten starý. Veľmi pekné je bezprostredné zvlnené okolie Zliechova, lúčky sú striedané lesmi. Ešte sa fotíme na kraji skaliek a zahajujeme zostup po rovnakej trase.
V sedle pod Strážovom sa definitívne vyčasuje a cez koruny stromov k nám naplno zasvietia lúče slnka. Tak konečne sa vyčasilo a je pekne. Na lúčke posiatej jesienkami si vychutnávame slniečko a modrú oblohu. Pohľady ku Strážovu s modrou oblohou sú krásne. Listnáče sa začínajú sfarbovať. Verím, že sa nám neskôr počas jesene podarí do Strážovských vrchov prísť znova a vychutnať si ich, keď jeseň bude farbiť svojimi farbičkami naplno. V Zliechove ešte obdivujeme pôvodné dreveničky. Potom sadáme do auta a vydávame sa na spiatočnú cestu autom. Pokus o kúpu nanukov za odmenu v Zliechove nevyšiel, je sobota, obchody sú už zatvorené a napriek radám domácim sme našli iba zatvorenú krčmu. Zakrátko je v aute ticho, všetky deti spia.
Strážov je bezpochyby zaujímavý kopec, s peknými vrcholovými vápencovými skalkami a výhľadovou plošinou, strmými zrázmi a magickými, až leteckými pohľadmi do hlbočiny ku Zliechovu. Strážovské vrchy majú proste niečo do seba. Veľmi sa nám páčili listnaté lesy, ktoré na severe Slovenska nie sú dominantné.